Nebolo to prvýkrát...vlastne im to moc neklapalo už nejaký čas, no teraz bol svedkom ich hádky aj sedemročný syn...
Obaja boli v kuchyni. Práve sa vrátili zo spoločnej dovolenky u starých rodičov a vybaľovali. Nahnevaná svojou bezmocnosťou začínala kričať. Tak veľmi potrebovala, aby ju počúval, zdieľal s ňou jej bolesť, ktorú si niesla so sebou už od útleho detstva. Mama ju často zbila aj pre úplné hlúposti, no v skutočnosti toho bolo omnoho viac, čo ju v minulosti zranilo, čo spôsobilo jej hlad po skutočných emóciách a empatii. No cez jeho ochranné hradby sa krik nedostal.
Tie hradby si vybudoval ešte ako malé dieťa, keď sa jeho rodičia rozvádzali a on spolu so sestrou plakával v detskej izbe. Potreboval ich. Nevedel si predstaviť, že by zniesol toľko bolesti a tak sa jedného dňa zavrel do svojej nedobytnej pevnosti, kde sa cítil bezpečný a nezraniteľný. Teraz sa stalo niečo divné, čo sa nestalo už veľmi – veľmi dávno. V hradbách sa objavila maličká škárka, cez ktorú k nemu prenikla slabučká ozvena jej zúfalého kriku. Preľakol sa, že by sa trhlinka mohla časom zväčšiť a narušiť celú jeho obranyschopnosť. Reagoval takmer hneď: „Rob si čo chceš, ak sa chceš rozviesť, rozveďme sa, ak nie...je mi to jedno.“ Zvrtol sa, vzal cigarety a zamieril si to rovno na balkón. Nebezpečenstvo zranenia bolo nateraz zažehnané.
Cítila sa vyčerpaná a zranená a na smrť unavená a naštvaná a tak, skôr než stihla čokoľvek domyslieť, zavolala za svojím mužom: „Odchádzam od teba!“
Synovi vyhŕkli slzy. Jeho najbližší dvaja priatelia, bez ktorých si nedokáže predstaviť ani jediný deň, sa hádajú a mamička chce odísť. Prečo? Prečo? PREČO???“ Otočil tvár ku gauču a slzy sa rinuli po jeho obľúbenom vankúšiku.
O čosi neskôr sa ho obaja snažili upokojiť. Sľúbili, že zostanú spolu, vraj to bolo len malé nedorozumenie a všetko bude zas dobré (museli to povedať, i keď v tej chvíli tomu neveril ani jeden z nich...). Ešte počas čítania večernej rozprávky trošku popoťahoval...a možno aj v noci, keď zostal sám zoči-voči strachu z neistoty a zranenia...
(Božia zmluva s Noáchom, I.kniha Mojžišova 9:1-17)...Ba aj za vašu krv, za váš život budem brať na zodpovednosť, budem brať na zodpovednosť za ňu každé zviera i človeka, človeka i jeho brata...vy však ploďte a množte sa, hýbte sa na zemi a množte sa na nej...
Toto je len veľmi kratučká časť z celku 9:1-17. Zaujal ma dôraz kladený na slová zodpovednosť, množenie a zabitie, ktoré sa vyskytujú aj na ďalších miestach tohto textu. Pre mňa je v tomto texte ukrytá symbolika zabitia duše, teda nie tela ako takého. (možno aj prikázanie – NEZABIJEŠ! by sa dalo chápať v tomto kontexte trošku inak). Moja mama vždy hovorieva (teda ona cituje, len nevie koho :o) : „Sme obeťami obetí“. Možno aj o tom by mohol byť náš život – snaha vyhnúť sa páchaniu podobných krívd a „vrážd“ svojich blízkych, aké sme zažili v minulosti my sami na vlastnej koži...
Ps: Tento výklad, pokiaľ ho vôbec výkladom možno nazvať, je výkladom laickým, pocitovým, bez hlbších poznatkov z oblasti histórie a Starého zákona. Je výkladom človeka, ktorý je obeťou i vrahom...
