Ide o trochu upravený vynález jednoho zo študentov pedagogickej fakulty, ktorý u mňa voľakedy praxoval. V podstate je to veľmi jednoduché. Decká sedia po dvojiciach, pričom každá dvojica má svoju šachovnicu. Ja pomedzi nimi pobieham ako splašený a vykrikujem smerom k jednotlivým dvojiciam príklady. Kto z dvojice prvý povie správny výsledok, má ťah (teda ak je niekto dobrý, môže mať aj niekoľko ťahov po sebe :o).
Keďže počas dňa obvykle neviem, kde mi hlava stojí a mohlo by sa stať, že šachovnice zabudnem priniesť na hodinu (čo by sa mi samozrejme len tak ľahko neprepieklo :o), nechávam šachovnice i s figúrkami v triede. Decká to uvítali a začali hrávať cez prestávky šachy. Sprvu to vyzeralo ako dobre využitý čas prestávky, no keď sa opakovane stalo, že kvôli napínavému šachovému turnaju neboli nachystané na ďalšiu hodinu, či sa nestihli najesť, alebo dokonca skočiť na "WéCko", rozhodol som sa povoliť šachy len počas veľke prestávky (Len pre doplnenie - u nás v škole nezvoní, takže decká ľahko prehliadnu, že už má začať ďalšia hodina :o).
...vchádzam do triedy. V strede triedy na koberci v okamihu zaregistrujem chalanov, zadumane sediacich nad šachovnicou. Nahneval som sa. "Ako to, že hráte šach počas malej prestávky?" Očami som prebehol lavice. "A nemáte ani pripravené veci na hodinu?" dodávam o dosť hlasnejšie. Chvíľu boli ticho. Napokon sa ozval Jurino: "Dávid, máš úplnú pravdu. Dohodli sme sa, že nebudeme hrať a hrali sme. Urobili sme chybu. Ale nemusíš kvôli tomu zvyšovať hlas. Každopádne nás to mrzí, prepáč." Povedal to úplne pokojne a slušne a mne v tej chvíli napadla otázka, kto z nás dvoch je práve teraz vlastne učiteľom...
...venované Jurinovi, ktorý sa na jeden deň stal mojim (m)učiteľom...
