„Teraz sa mi ospravedlníš,“ zahrmel zo zastávky mladíkov hlas. Cítil sa všemocný a silný sťa kráľ. Nie ako včera, keď ho ten chruňo tak ponížil. „Sklonil sa k pani a výhražne zašepkal: „Ospravedlniť, prosím!“ Pani sa pozviechala, ešte stále neveriaco, no so strachom v očiach vyjachtala: „Prepáčte...“. „Pane!“ doplnil mladík. „Prepáčte, pane...“ zaznelo potichu. Dnes sa však žiaden potlesk neozval. Konečne sa objavil autobus. Mladík sa otočil na opätku a svižným pohybom naskočil do posledných dvier. Pohodlne sa rozvalil na trojici sedadiel. „Dnes je skvelý deň,“ pomyslel si a na nepríjemnosť zo včera okamžite zabudol.
Som učiteľ a v škole to funguje tak, že keď na malého štvrtáka použijem silu a hrubosť, dosiahnem, čo chcem. No ak ho stretnem o pár rokov ako deviataka a pokúsim sa presadiť svoju vôľu, v lepšom prípade sa mi vysmeje. V tom horšom...stačí sledovať správy o agresívnych deťoch, ktoré v škole zaútočili na učiteľa. Násilie plodí len ďalšie a často, ešte horšie násilie.
A tak sa pýtam – Ak naučíme ľudí zareagovať správne len zo strachu, čo spravia, keď na strach nebudú mať dôvod ?
Ps: Ospravedlňujem sa Karolovi, za použitie niektorých viet z jeho článku: Ochrana nefajčiarov v praxi - efektívne riešenie. Išlo mi o zachovanie autentickosti.
