Dyslexia už dávno nie je novinkou a prakticky neexistuje škola, kde by sa s ňou učitelia ešte nestretli. O to zarážajúcejšie pôsobí fakt, že i napriek veľmi kvalitnému odbornému spracovaniu tejto témy zostáva využívanie získaných poznatkov priamo v školách na vedľajšej koľaji.
V súčasnosti u nás spočíva hlavná časť práce s dyslektickým dieťaťom v navštevovaní poradne, či logopedickej ambulancie, zatiaľ čo práca v škole sa obmedzuje na určité úľavy a ústupky v hodnotení. Viazne i koordinácia poradenskej činnosti s vyučovacím procesom, čím sa účinok intervenčných programov výrazne znižuje. Ďalším problémom je nejednotnosť výuky a následného hodnotenia týchto detí. Dokonca i v rámci jednej školy, či ročníka sme často svedkami úplne rozdielneho prístupu. Príčinou môže byť fakt, že metodické pokyny na hodnotenie a klasifikáciu žiakov so špeciálnymi potrebami, ktoré sú u nás v súčasnosti k dispozícii, pôsobia príliš neurčito, skoro až alibisticky.
Treba povedať, že súčasný stav je alarmujúci. No zároveň je nutné podotknúť, že ani zďaleka ho nemožno považovať za neriešiteľný. Možno dokonca ani nie je potrebné vymýšľať niečo nové. Stačí len poskladať „dys-stavebnicu“, ktorá je síce kompletná, no momentálne trochu porozhadzovaná. Ešte jeden odkaz pre kolegov - učiteľov telocviku: Nedávajte už žirafe päťky z telocviku. Veď ona za ten kotúľ nemôže. Keď tak ju skúšajte z toho, čo sa môže a dokáže naučiť : )
