Je piatok a teda je i etika...
Najskôr si každý z nás obkreslil ruku na čistý papier a podpísal sa na ňu. Potom začali „ruky“ kolovať po triede. Decká dopísali na každú "ruku" niečo o jej majiteľovi a poslali ju ďalej. Po chvíli, keď "ruky" prešli celé kolo, mal každý pred sebou znova "svoju ruku". Teraz už celú popísanú. Niektoré pomenovania boli značne nelichotivé a bolo zjavné, že čítanie ich obsahu bolo deckám nepríjemné. Aby bolo dielo skazy dokonané, rozdal som deckám papieriky (tie som vyrábal ja :O), kde som napísal mierne urážlivé básničky na adresu každého z nich. Teraz sa dostali do varu. Cítili sa urazené a nahnevané. Rýchlo som zasiahol. Ospravedlnil som sa s vysvetlením, že básničky som nemyslel vážne.
„Ale prečo si ich teda napísal?“ Nedávno som si všimol, že sa u mňa v triede rozmohlo vážne ochorenie, ktorým striedavo trpia temer všetci žiaci mojej triedy. Posmievanie. „Asi som chcel, aby ste si nabudúce, až sa budete niekomu posmievať, spomenuli, ako ste sa dnes cítili. Snáď si potom ľahšie predstavíte, ako sa v danom momente cíti ten, do koho sa navážate."
„Teraz si zopakujeme aktivitu s písaním do obkreslenej ruky, no keď budete vpisovať čosi na adresu svojho spolužiaka, myslite na to, ako ste sa cítili pred chvíľou...myslite na to, ako sa bude cítiť váš spolužiak, keď to bude čítať...“ Zopakovali sme a k môjmu potešeniu bola väčšina reakcií tentokrát ladená pozitívne, poprípade neutrálne. Nadávky a urážky sa takmer nevyskytli..Decká si potešene prečítali reakcie spolužiakov na svoju osobu, v triede bola družná atmosféra a všetci boli veselí...
...vlastne všetci nie...všimol som si malého šušníka smutne stojaceho bokom s nakreslenou a popísanou rukou. Pristúpil som k nemu. „Čo sa stalo?“ „Ja som mu napísal – kamoš - a on mi napísal na ruku nadávku a ...“ vyhrkli mu slzy a hodil sa mi do náručia. Aby ste mi rozumeli, mám decká rád, ale na takéto ťuťuli muťuli ma moc neužije. Každý má predsa svoju rolu, ja zastávam mužský princíp, na maminkovské pritúlenia sa v škole nájde pre decká dostatok kolegýň. Prekvapene som ho pohladil po hlave. Ktosi k nám pristúpil. „Dávid, ty plačeš?“ „Ja, nie. To je alergia...“
