Viktor Lechta, 09.05.1948, Bratislava, Člen Vedeckej rady PdF TU, podpredseda Spoločnosti pre špeciálnu a liečebnú výchovu v SR. Člen redakčných rád: časopis Rehabilitácia (Bratislava), Speciální výchova (Praha), Sonderpädagogische Förderung (Berlin), Pedagogický časopis / Journal of Pedagogy (Trnava); v r. 1990 založil vedecko- odborný časopis o komplexnej rehabilitácii ľudí s postihnutím Efeta (vedúci red. rady). Editor zborníkov Ročenka Efety. Zakladateľ prvého Centra pre dysfluencie v SR. Pôsobil aj ako člen Vedeckej rady VÚDPaP, špeciálnopedagogickej sekcie ČSAV, Expertnej skupiny pre špeciálnu pedagogiku pri MŠ SR,člen National Stuttering Project (USA)...
...teraz je tu asi 20-30 riadkov ďalších informácií a potom ešte zo desať riadkov vedeckeko - výskumnej činnosti a napokon ešte raz toľko publikačnej :)...
Bola to vždy logopédia?
Či som chcel byť odjakživa logopédom? Nie. Bola to vlastne iba náhoda, alebo ak chcete osud. Pôvodne som chcel ísť na farmáciu, ale triedna na strednej škole ma tak veľmi nemala v láske, že mi odmietla dať k prijímacím pohovorom vysvedčenie (aj keď som zmaturoval s vyznamenaním), kvôli čomu ma neprijali. Keď som dodatočne to vysvedčenie dostal a priniesol na zvolenú vysokú školu, prisľúbili, že ma zoberú. O nejaký čas prišiel papier, že ma nezobrali... A potom som raz išiel po ulici a stretol kamaráta, ktorý keď počul, že ma neprijali, povedal: „Nebudeš taký sprostý, aby si išiel na vojnu. Otvárajú nejakú defektológiu, prihlás sa na to!“ Najskôr sa mi to vôbec nepozdávalo, ale kamarát ma nakoniec nahovoril. Keby som vtedy nešiel do mesta alebo možno iba išiel na druhej strane ulice, nebol by zo mňa nikdy logopéd a nemuseli by sme robiť tento rozhovor :)
A keď ste už nastúpili?
Ono, ešte pred nástupom bolo pár vecí, ktoré stoja za zmienku. Keď som bol na odvode a povedal som „lampasákovi“, že chcem ísť na vysokú školu, ten ma vysmial, že s mojim kádrovým posudkom môžem ísť tak do kotolne. Bol som totiž „z buržoáznej rodiny“, hoci otec mal iba malú manufaktúru. Ale bol rok 1967 a nič nebolo celkom jasné. A potom na prijímacích pohovoroch... ukázal sa sám veľký dekan Bažány a pýtal sa ma, že prečo sa ja z chemickej priemyslovky hrabem na filozofickú fakultu. To ma - po diskriminačných skúsenostiach zo základnej i strednej školy a z predošlých prijímačiek „ vytočilo“. Bolo mi jasné, že na tú vojnu pôjdem... Tak som sa doňho pustil, že akým právom ma diskriminuje, len kvôli tomu, z akej školy prichádzam. Keďže som na rozdiel od ostatných adeptov nevedel, kto to je, vystupoval som suverénne, skoro by sa dalo povedať, že som mu vtedy vynadal. Na chvíľu sa zamyslel, podebatovali sme o tom, čo píšu v novom čísle Kultúrneho života (pražská jar bola za dvermi a v novinách i na prijímačkách to bolo už cítiť) a potom ma poslal do Krymu pre cigarety. V tej chvíli som vedel, že ma zoberú. Aj ma zobrali a celkom sa mi to zapáčilo.
Konkrétne logopédiu som si mohol vybrať až v treťom ročníku štúdia. Aj keď sa to teraz nezdá, bol som veľký rebel: protestoval som proti všetkým tým zbytočným bifľovaniam; keď som už nemohol x-tý raz počúvať z rôznych úst stále rovnaké „obkecávanie“ o zásade názornosti, zásade uvedomenosti atď., uvedomil som si, že potrebujem študovať niečo konkrétne. Na rozdiel od ostatných odborov, logopédia bola menej o "kecaní" a viac o skutočnej práci: buď dieťa naučíte povedať r, alebo nie: „obkecať“ sa to nedá. Tak asi preto táto voľba.
Pán dekan Bažány zjavne zohral dôležitú úlohu v tom prijatí. Stretli ste sa s ním aj potom?
Potom som ho stretol v druhom ročníku. Bol som na predtermíne zo súbornej skúšky z psychológie. Práve, keď mi išli zapísať jednotku, vošiel a sfúkol skúšajúcich, že zo psychológie neexistuje spraviť súbornú skúšku v predtermíne. „Nemysliteľné- ja vás vyskúšam sám!“ Hodne dlho sme sa „bavili“, napokon to skončilo pri otázkach ako napríklad “Definujte, tmu!“ a potom ma, samozrejme, vyhodil. Po štátniciach sme sa s úsmevom k tejto príhode vracali.
A keď ste skončili školu?
Potom vstúpil do môjho profesného života do tretice. To už bolo po osemdesiatom deviatom keď sa vrátil z emigrácie a povedal mi už ako môj šéf na fakulte (mali sme nepísanú „chlapskú“ dohodu: on mi tykal, ja som mu vykal): „Viktor, navrhnem ťa na profesúru!“ Pripomenul som, že patrím k tej najmladšej generácie „čakateľov“; v tých dobách bola profesúra na začiatku štyridsiatky viac ako neobvyklá. Takýto argument na neho, ktorý prišiel z „veľkého sveta“, kde to fungovalo práve opačne, neplatil; bol voči mne rovnako radikálny ako v predošlých prípadoch: napokon som sa stal prvým univerzitným profesorom pre špeciálnu pedagogiku na Slovensku (a - paradoxne - posledným federálnym univerzitným profesorom).
Čo Vás najviac posunulo v živote?
Moja lenivosť. Vždy som chcel mať čo najskôr pokoj, a tak som všetko rýchlo spravil, aby som si potom mohol „vegetiť“ , čítať si krásne knihy a počúvať pritom krásnu muziku: skúšky, v predtermíne rigorózum, vedeckú ašpirantúru, habilitáciu... Asi preto ma potom mohol ten Bažány navrhnúť. Mohla za to moja lenivosť.
A svadba. (smiech) Zobral som si chudobnú, lebo v tom čase bolo všeobecne známe, že len tie chudobné sú dobré (smiech). Začínali sme z ničoho a moja žena bola ešte študentkou. Tak som privyrábal písaním a publikovaním. Vedľajším produktom bolo, že som sa pri tom písaní veľa naučil.
Aký ste boli študent?
Bol som dieťa z buržoáznej rodiny a nemal som šťastie na učiteľky. V prvom ročníku ma učiteľka obvinila, že som ukradol spolužiakovi rukavice, lebo bol môj otec v stalinskej base. Potom som bol druhák a bol som chorý s prieduškami. Než som odišiel na liečenie, pani učiteľka ma vyskúšala pred celou triedou a ja som všetko vedel. Moju odpoveď zakončila vetou, že teda budem vyznamenaný. Na liečení som dostal list od mamičky: „Mal si štyri trojky..“ Na strednej škole to pokračovalo. Raz som sa pohádal s profesorom, o názve jedného prístroja (volal a čítal sa „injektor“ ale on tvrdil že je to inžektor...). Výsledkom bola päťka na vysvedčení a moje prepadnutie na polročnom vysvedčení.
A na vysokej škole?
V prvom ročníku striedavo oblačno. Z Dejín marxizmu a leninizmu som mal na trojku.. podobné to bolo aj z iných predmetov, ktoré boli založené na bezduchom memorovaní. Ale potom vo vyšších ročníkoch už to išlo dobre. Červený diplom som nemal, ale učil som sa dobre.
Keď som robil diplomovku, bol som v Prahe. Mojim školiteľom bol pražský profesor Sovák, zakladateľ logopédie ako vedného odboru v Československu. Raz mi povedal: „Pane kolego, vy budete jednou mým zástupcem pro Slovensko“. Ja som bol v tom čase dvadsiatnik a mal som úplne iné motivácie a ciele: vytešoval som sa z Prahy, pozeral po pekných dievčatách atď. Spomenul som si na neho, až keď ma kedysi okolo roku 2000 na prednáške v Prahe ktosi predstavoval auditóriu ako nástupcu profesora Sováka....
Čo Vás naučili v škole?
Pomerne málo toho, čo sa nedalo aj prečítať v dostupnej odbornej literatúre. Mali sme zopár skvelých učiteľov (nebudem ich menovať, viacerí sú už po smrti), ktorí nás učili rozmýšľať, ale veľmi mnohí (a tiež ich nebudem menovať, viacerí ešte žijú) len čítali (v lepšom prípade svoje) známe veci zo známych kníh - a to sme neznášali podobne, ako to neznášajú súčasní študenti.
Za dobrého učiteľa osobne považujem takého, ktorý neprednáša to, čo si každý môže pohodlne aj tak nájsť v dostupných zdrojoch. Podľa mňa je tiež degradáciou študentov i samotného učiteľa, ak im niekto od slova do slova prednáša vety – aj keď je to z jeho vlastnej publikácie a ťažisko prednášok nie je vo vysvetľovaní aktuálnej situácie u nás i v zahraničí: vecí, ktoré sú buď mimoriadne náročné alebo študentom často nedostupné.
Takže do praxe Vás lepšie pripravili učitelia, ktorí Vás nútili rozmýšľať a hľadať?
Istotne, tak ako každého. A motorom pre moju prax bola pre mňa vlastná prax. V treťom ročníku na vysokej škole som sa stal logopedickým asistentom. Pridelili ma na jednu školu, kde som sa krvopotne na vlastných chybách učil čo a ako a konfrontoval som svoje skúsenosti z odbornou literatúrou.
Čiže ste mali vlastne výhodu oproti nepraxujúcim kolegom?
Myslím si, že áno. Ale náš odbor bol ako vysokoškolský odbor založený až koncom šesťdesiatych rokov, takže sme sa veľa vecí učili sami „za pochodu“ :)
A keď ste ukončili školu, necítili ste sa pri vstupe do praxe ako mimozemšťan?
Ja som pôsobil na vysokej škole. Už počas štúdia som mal veľa vecí prakticky vyskúšaných vecí, a tak to bol pre mňa vlastne relax popri vedeckej a pedagogickej činnosti na fakulte: raz do týždňa sa venovať praktickej terapii nerušenej komunikačnej schopnosti. Na mnohých univerzitách u nás u vo svete je tendencia učiteľov vysokých škôl robiť „vedu“ a nevenovať sa osobne aj konkrétnej praxi. Akoby to bolo pod úroveň. Ja som vnímal vždy ako veľkú výhodu, keď som na prednáškach mohol ilustrovať nejaké teoretické poznatky svojimi osobnými skúsenosťami z vlastnej praxe. V aplikovaných vedách kompetentne môže hovoriť len človek, ktorý má predstavu, ako teória vyzerá v praxi.
Stačí podľa Vás naučiť sa niečo len v škole? Z knihy?
Určite nie. Vždy to treba spájať s praxou. Najlepšia škola je tá, ktorá človeka pripraví na život dostatkom praktických skúseností. Preto sme na katedre logopédie na PdFUK koncipovali štúdium tak, aby študenti paralelne s informáciami o jednotlivých druhoch narušenej komunikačnej schopnosti získavali aj praktické skúsenosti z ich diagnostiky, terapie, prevencie v rámci priebežnej a súvislej praxe.
Aká je situácia momentálne na katedre logopédie?
Aj keď tam už nepôsobím, viem, že tá tendencia je stále rovnaká. Študenti paralelne s prednáškami majú veľa praxe a to je veľká výhoda. Myslím, že práve v tom je táto katedra výnimočná oproti niektorým iným katedrám, ktoré pripravujú študentov v oblasti aplikovaných vied.
Keby to nebola logopédia, čo by to bolo?
Možno by som bol učiteľom. Už som mal vybavené miesto v Pustých Úľanoch, keby som sa vtedy nedostal na vysokú školu. Keď tak nad tým rozmýšľam, je to naozaj paradox: napriek mojim negatívnym zážitkom s učiteľmi som sa takmer stal jedným z nich.
A stretli ste sa po odchode zo školy s niektorým z tých „obľúbených“ učiteľov?
Našťastie nie. Mnohí z nich boli ľudia, ktorí sa nevedeli nikde uplatniť, a tak išli učiť (známy vtip, parodujúci zlých učiteľov hovorí, že sú takí ľudia, ktorí vedia robiť a robia; a sú ľudia, ktorí nevedia robiť a preto učia...). Taký človek nemôže byť dobrým učiteľom.
Po skončení školy ste začali vedecky pracovať. Veľa ste publikovali. Prečo?
Dôvodov bolo viac. Jednak som mal pocit, že mám čo povedať: dostal som nejaký nápad a rozpracoval ho, aby ma niekto nepredbehol.... Ale boli aj prípady, keď sme s kolegami museli pripraviť literatúru, ktorá bola potrebná pre novozaložené štúdium: išlo o témy, ktoré ešte u nás neboli komplexne spracované a pri zrode katedry a samostatného štúdia logopédie bolo nevyhnutné ich študentom sprístupniť. A ako som spomínal, dôvodom bola aj snaha zabezpečiť rodinu, teda že som písal, aby som privyrobil: stačí si všimnúť platy učiteľov vysokých škôl...
Minulý týždeň som bol v Panta Rhei a videl som tam Vaše viaceré knihy. Aký je to pocit pre Vás, keď takto idete kníhkupectvom a pozeráte sa na svoje knižky?
Je to pre každého autora príjemný pocit. Ale to nie je najhlavnejšie. Patetické reči, že niekto svojim dielom „vyoral hlbokú brázdu“ platia iba pre zopár Einsteinov či Komenských. Na väčšinu diel, ktoré sú dnes „povinnou literatúrou“ sa o nejakých dvadsať rokov zabudne. Nepopieram, že je to aspoň teraz príjemný pocit, ale netrpím ani ilúziami o svojich publikáciách. Dôležité je snáď to, aby posunuli stav poznania aspoň trochu dopredu a neboli iba kompilátom známych vecí.
Ako to vnímalo Vaše okolie, že ste sa stali pomerne mladý profesorom?
Ešte pred tým treba spomenúť, že keď som si robil vedeckú ašpirantúru, dlho som nemal jasno, čo sa deje: spravil som všetko, čo bolo potrebné, zložil som skúšky, napísal som prácu ale nie a nie ma predvolať k ukončeniu. Vtedajší dekan si ma zavolal a pýtal sa, v čom je problém. Ja som nevedel, a tak to preskúmal sám. V mojom posudku našiel údaje o mojom otcovi, vraj „je politicky vlažný a vo voľnom čase sa zaoberá numizmatikou“. Dnes je to nemysliteľné ale vtedy to stačilo na „stop“ vo vedeckej dráhe. Našťastie môj vtedajší dekan mi napriek tomu prial anedal sa odradiť. Pri diskusii o „politickej vlažnosti“ môjho otca som mu vysvetlil, že otec je už na invalidnom dôchodku a sotva možno bývalého odbojára (na otca dokonca platila "dvestopäťdesiatpäťka" - zákon o podpore ľudí, ktorí boli v odboji proti fašizmu) pokladať za politiy vlažného. Dekan to akceptoval a pomohol mi k úspešnému ukončeniu CSc. S tou profesúrou to tiež nebolo jednoduché. Veľa ľudí to škrelo („preskočil“ som mnohých svojich učiteľov), ale boli mnohí, ktorí mi priali a povzbudzovali ma. Môj bývalý profesor a šéf katedry mi napísal krásny povzbudzujúci list, aby som sa nenechal znechutiť – dodnes ho mám schovaný.
Ako ste vnímali to, že sa na logopédiu prihlásila Vaša dcéra?
Tak to bola „trampota“. Vopred som tušil, že s tým bude veľa komplikácií. Nech sa zachovám akokoľvek, budú ma ohovárať, že sa na štúdium dostala protekčne a že jej pomáham so skúškami. Realita bola opačná. Vždy to mala ťažšie, než jej spolužiaci. Nehovorím, že mi neimponuje, že sa dala na moju dráhu, ale nie je to vo vzťahu k nej moja priorita. Kdesi v hĺbke som sa potešil, že bude niekto po mne pokračovať, ale najdôležitejšie je, aby bola šťastná, spokojná... a najmä: aby z nej bol dobrý človek... a tým, myslím, je.
Ste stále aktívny. Skoro ráno vstanete a pracujete. Prečo?
Trpím nespavosťou (smiech): musím teda využiť čas keď väčšina ostatných ľudí ešte spí a nemám sa s kým porozprávať :). Ale je to aj o tom, že občas mám ešte aj v mojom veku nejaký nápad a nedá mi to, ignorovať ho: Výzvy osudu.... Škoda každého nápadu, nie?
A kedy teda bude čas na odpočinok?
O tri roky :) To budem mať šesťdesiat päť. Najlepší vek :)
Koľko % z toho, čo teraz robíte v praxi, ste sa naučili v škole?
V škole? Veľmi málo. Ale to asi platí všade. Takmer všetko som sa naučil až v praxi. Známa metafora: ani ten, kto skončil autoškolu nie je ešte praktický šofér. To sa naučí až po mnohých kilometroch jazdy.
Prečo ste sa rozhodli podporovať komPrax?
Je to podľa mňa niečo, čo môže mladým ľuďom pomôcť do praxe. A filozofia projektu je podobná tomu, čo sme vlastne zaviedli s kolegami, keď sme zakladali katedru. Niektoré veci sa naučíš len v praxi a tak možnosť dať prax mladým ľuďom, „nanečisto“, je veľmi dobrý nápad. Tak asi preto.
Ďakujem za rozhovor.
Ps: Rozhovor bol autorizovaný a Viktor Lechta v prepise nič nezmenil.
- - -
Už v najbližší dňoch rozhovor so skutočnou čarodejnicou Gabrielou Futovou a nesmelým bláznom Mirom Jarošom, ktorí sú podobne, ako pán profesor Lechta, sympatizantmi národného projektu KomPrax :)
