Už túto sobotu sa časť detí z mojej triedy zúčastní na Prvom svätom prijímaní. Z hľadiska viery je tento krok veľmi významný a tak ma zaujímali dôvody, ktoré ich k takémuto vážnemu rozhodnutiu viedli...
...zbavím sa všetkých hriechov...chcem prijať Ježiša Krista a ešte budem mať také pekné šaty...teším sa na oblátky a víno...obnovím si tým krstný sľub...
(Deti, ktoré sa zodpovedne pripravovali na písomku, odpovedali presne podľa poučky, ostatní sa vynašli a ponúkli alternatívne riešenia :o)
Toto, že je skutočný „hlad“...vyvrcholenie veľkého hľadania, objavenie pokladu starých Inkov?
...„Nechajte maličkých prísť ku mne“...píše sa kdesi v Biblii. Viem, že slová v Biblii sa dajú chápať mnohorakým spôsobom, najmä, ak sú vytrhnuté z kontextu, no táto veta vo mne rezonuje slobodnou voľbou. Keď ju čítam, akoby z nej ktosi ku mne volal: „Nechajte ich hľadať a nachádzať!“ Z čoho máme strach? Prečo našim deťom namiesto dobrodružnej výpravy za vzrušujúcim poznaním ponúkame suchársky cestopisný román na pokračovanie? Veď ak Boh je (ja verím, že áno), je všade, a teda stretnutie s ním je absolútne neodvratné. Áno, možno tá výprava bude trvať dvadsať a možno päťdesiat rokov, to je dosť dobre možné. No i tak...odvrhnúť skutočné poznanie (prijímanie), len preto, lebo chceme mať akúsi pofidérnu istotu... veď je to akoby sme nahradili milovanie a vášnivé bozky knižkou s ľúbostnými románmi. Nuž, to je môj pohľad na vec, ale keďže je mnoho ľudí, ktorých názor je iný...
...Písomky z náboženstva vraj dopadli na samé jednotky (nikomu to nevravte, ale deti mi prezradili, že pani katechétka im trošku aj našepkávala :o), takže teraz už len spoveď a v sobotu hor sa na vec...
...tento článok nie je namierený proti cirkevným sviatostiam, len...bojím sa nepripravenosti a... formalizmu...
