Kecali sme dlho do noci. Keď sa poslední z nich konečne dostali do spacákov, ľahol som si osamotene uprostred nášho stanového tábora, cítiac chvenie zeme a pozerajúc na hviezdy, počúval ich odfukovanie. Na chvíľu som zaspal. Prebral ma brechot opustenej líšky, ktorá sa potulovala po okolí.
Ponaťahoval som sa, poobzeral dookola. Bol som tu sám a okrem mlčanlivých stanov, nič nenasvedčovalo prítomnosti civilizácie na tejto odľahlej lúčke.
„Dočerta, škoda, že nám minulý týždeň nevyšla tá stanovačka,“ prebehlo mi hlavou. „Prečo škoda?“ ozval sa môj najlepší priateľ a nečakajúc na odpoveď rozvážne pokračoval. „Veď ak by prebehla vtedy, neležal by si tu teraz.“ Už ma ani neprekvapilo, že sa tu zjavil tak znenazdajky, no nahnevalo ma to jeho večné mudrovanie a tak som si tvrdohlavo stál za svojim: „Vieš, možno sme to mohli ustáť a prespať s deckami aj napriek tomu dažďu. Možno by ich to posilnilo do ich ďalšieho života.“ Mlčal. „Myslím, že som sa nerozhodol správne“ doložil som smutne. Pozorne sa na mňa zahľadel, akoby chcel zistiť, či svoje slová myslím vážne a napokon, tak trochu zhovievavo povedal: „Človek by nemal ľutovať svoje rozhodnutia. Veď to boli najlepšie rozhodnutia, ktoré dokázal spraviť v danom momente, za svojich aktuálnych možností a schopností.“
Mlčali sme.
„Aj tak je to zvláštne. Ty si zomrieš a ako naschvál máš pohreb v deň mojich narodenín. A akoby to ešte nestačilo, zastavíš sa za mnou tesne pred pohrebom a tvrdíš mi, že v podstate žiadna smrť neexistuje. Také niečo človek neočakáva ani vo sne...“ povedal som temer ako urazené dieťa.
„V živote sa nám stávajú tie najneočakávanejšie veci...a predsa priateľu...ak sa na tie veci pozrieš úprimne, dalo by sa očakávať niečo iné?“
Musel som priznať, že má pravdu. Mnohé „nezmyselné“ situácie sa vo svetle neskorších dní stávali zmysluplné, ba až nevyhnutné. Škoda, že umrel tak skoro, myslím, že by ma ešte mnohému naučil, keby...
„Dávid neblázni! Smrť neprichádza skoro ani neskoro. Prichádza presne vtedy, keď má. Rozdiel je len v tom, ako sme naložili s časom, ktorý nám bol daný. To jediné rozhoduje o tom, či prišla smrť priskoro, alebo nie.“ Zasmial sa. Jeho smiech znel veselo a bezstarostne. „Koľkokrát ti mám ešte opakovať: SMRŤ NEEXISTUJE!“
Z diaľky sa ozvali hlasy. Prichádzal Delfín a Miška. Vraj pomaľovali deti na chate a teraz prišli „doriadiť“ aj tie moje, aby im nebolo ľúto. Keď si splnili misiu, na chvíľu ešte ostali a ja som sa snažil pretlmočiť to, čo som len pred chvíľou počul od najlepšieho priateľa. Slová však z mojich úst zneli plytko a nezmyselne...
Venované Barunke, ktorá má takéto článočky omnoho radšej, než tie populistické, kde sa naparujem ako kohút :o)
