V tretej triede som už bol taký slušný trojkár. Triedna učiteľka počas jedného stretnutia s rodičmi nezabudla poznamenať, že naša spoločnosť potrebuje aj murárov a nech im teda nie je ľúto, že ich syn smeruje k tejto kariére.
Počas nasledujúcich rokov som sa podivuhodne držal na dvojkách, či trojkách. Taký priemer, povedal by som.
V osmičke som si dal dve prihlášky. Jedna bola na trojročné učilište elektrotechnické(nie som si istý, či s maturitou) a druhá na športové gymnázium Hubeného. Nejakým zvláštnym riadením osudu ma na „Hubenku“ prijali bez prijímacích pohovorov. Ten rok bolo skrátka menej chalanov a prihliadli aj na moje športové výsledky.
Na Hubeného som potom pokračoval v spomínanom dvojkársko-trojkárskom trende až do chvíle, keď som sa v poslednom ročníku rozhodol pre malý pokus. Stavil som sa sám so sebou, či môže taký polointeligent, akým som, dosiahnuť samé jednotky. Tajne som si predsavzal, že ak sa mi to podarí, pôjdem za mojou triednou zo ZŠ a vysmejem sa jej.
Začal som sa učiť. Nie príliš do hĺbky. Len tak povrchne, naspamäť. Ovládal som celé state do poslednej bodky. Aj matiku, fyziku...chémiu. Všetko. Bol som štvrták na gympli a mal som samé jednotky... Prvýkrát v živote. Najzvláštnejšie bolo, že som si vôbec nepripadal nejako múdrejší...skôr som sa cítil oklamaný... “Toto je ten vrchol? Nirvána študenta bifľoša?“ Z výsledku som bol tak sklamaný, že som sa napokon vykašľal aj na plánovaný výsmech bývalej triednej. Nuž hej, absolvoval som potom ešte vysokú školu, ale tam už som „sa prepol“ do pôvodného „úsporného módu“ :o)
Priatelia, ak vezmeme do úvahy fakt, že mohol mať polointeligent môjho razenia samé jednotky vo štvrtom ročníku na gymnáziu... asi by som tie známky zas tak nepreceňoval...
