„Dobrý deň, tu je...ehm...Dávid Králik, volali sme spolu asi pred týždňom. Ja...mal by som jeden... taký nápad.,“ nachvíľu som sa odmlčal. „Áno, počúvam.“ Po chvíli tich odpovedala: „No, čo keby Baruška prišla k nám do školy odučiť výtvarnú výchovu? Obraz, ktorý by namaľovala s deťmi, by sme si potom od vás kúpili do triedy.“ „Viete, je to veľmi milé a vážim si tej ponuky, ale Baruška nie je pripravená na prácu v kolektíve a teda pre zatiaľ, nič také neprichádza do úvahy.“ Posmutnel som a ona, akoby to vycítila a chcela ma potešiť, vraví: „Ale aj my sme s Baruškou rozmýšľali a napadlo nám, že peniaze síce nemáme, ale ak by ich niekto veľmi, veľmi potreboval, mohli by sme poskytnúť niekoľko obrazov zadarmo na dobročinné účely.“ Mlčal som, lebo toto bolo už aj na mňa príliš. Až po chvíli sa mi podarilo prehovoriť. „Ja...to hádam ani nemôže byť pravda, veď vy to s Baruškou zvládate tak-tak a...to...ehm...teda akože, vy ešte budete rozdávať...to je...no...v tejto chvíli mi nikto taký nenapadá, ale aj tak ďakujem za ponuku. Už sa nevieme dočkať výstavy, kde si budeme môcť kúpiť voľaktorý Baruškin obraz. Pekný deň a dovidenia.“ „Tešíme sa na stretnutie a tiež pekný deň.“
Ešte hodnú chvíľu som sedel, spamätávajúc sa z nečakanej ponuky.
Ps: V pondelok sme mali rodičovské združenie, kde som rodičom navrhol, aby sme si do triedy kúpili aspoň obraz, keď už pani profesorka nemôže prísť osobne : ). Súhlasili : ).
