Pri návrate som sa zamračil a chrapľavo, s trasúcim sa hlasom, oznámil kolegom, že máme všetci okamžite naklusať do riaditeľne za našou pani zriaďovateľkou. "Nejaký prúser," dodal som a vykročil odvážne na "popravu". Cestou sme sa "pošušky" dohadovali, čo sa asi stalo. Nikomu nebolo do smiechu.
Už sme boli temer v riaditeľni, keď sa rozleteli dvere a v nich stála naša pani zriaďovateľka. Práve sa chystala ísť niečo vybaviť. Akčnejšie kolegynky sa začali vypytovať, čo sa stalo a ona na nich prekvapene vypleštila oči. Moja skupina vybuchla smiechom. Keď sme sa dosmiali, požiadali sme kolegynky, aby sa vrátili späť do školiacej miestnosti. Len čo si posadali, opäť som vybehol z triedy a pri návrate som celkom identicky zopakoval, že máme ísť všetci okamžite do riaditeľne. Nikto sa ani nepohol.
Úlohou našej skupiny bolo ukázať, ako ľahko možno stratiť dôveru svojho okolia a to sme úspešne zvládli. Hra teda skončila...
...v novom školskom roku želám všetkým učiteľom i žiakom veľa vzájomnej dôvery ...
