Na úvod sa pozrime na predpokladané dôsledky tejto zmeny. Doterajšie: môžem si vybrať nahradí: musím si vybrať, čo v praxi bude pravdepodobne znamenať zvýšenie počtu žiakov, ktorí budú navštevovať náboženskú výchovu. Prečo? Nuž, keď už si musím vybrať, potom si vyberiem to, čo sa mi raz môže kdesi rátať. Jeden nikdy nevie, kedy sa môžu hodiť poznatky z náboženstva, alebo absolvovanie sviatostí (Poprípade, keď už si musíme vybrať, spravme aspoň babinke radosť : ). A možno práve toto je kameň úrazu. Áno, po tejto zmene absolvuje viac detí náboženskú výchovu a istotne sa ich viac zúčastní na Prvom svätom prijímaní, či následne o pár rokov neskôr aj na Birmovke (z čoho logicky vyplýva, že neskôr bude viac evidovaných „veriacich“). „Ale aký význam má štatistické zvyšovanie počtu veriacich?“ Pre mňa, napriek tomu, že sa považujem za jedného z nich, žiadny.
Pravdou je, že náboženstvo nie je (alebo by aspoň nemalo byť) len o vedomostiach, ale hlavne o láske. Dokážeme však počas vyučovania učiť deti milovať svojho otca? Úcta, to by šlo, ale láska? Pre mňa je jedným zo základných atribútov skutočnej lásky sloboda. Dajme ľuďom možnosť (nie nutnosť) slobodne sa rozhodnúť , a ak si i tak vyberú náboženstvo, verím, že šanca na skutočnú vieru (lásku : ) výrazne vzrastie. Veď aj Boh nás tak miloval, že nám dal slobodnú vôľu, aby sme sa sami rozhodli (A to už ani nehovorím o tom, že nám dal slobodnú vôľu s vedomím, že riskuje život svojho jediného syna).
Milí veriaci, ak nám skutočné záleží len na tom, ako pomôcť druhým nájsť Boha, nehovorme, radšej konajme. Konajme toľko dobra, koľko sa len dá. Konajme ho vždy a všade, bez nároku na odmenu, či vďaku. Nehnevajme sa, ak niekto príjme pomoc, no potom odmietne vieru. Viera nie je tovar na predaj, je to dar. Vždy a všade sa modlime skutočnú modlitbu, modlitbu zvanú ŽIVOT.
