„Decká, viete, aký je dnes deň?“ spýtal som sa hneď, ako som vošiel do triedy. „Deň narcisov,“ ozvalo sa z viacerých úst súčasne. „To je na pomoc ľuďom s rakovinou,“ prišlo upresnenie úplne zozadu. „Áno, to je pravda. Lebo liečba je veľmi drahá a chorých je veľa,“ doplnil som. „Ale, ako môžeme pomôcť my? Veď my nemáme veľa peňazí.“ Vzal som kriedu a napísal som na tabuľu číslo päť miliónov. Pod neho som napísal tridsiatku a poprosil som deti, aby sme to spolu vynásobili. Vyšlo nám číslo, ktoré väčšina detí nedokázala ani prečítať. Ukázal som deťom pohľadnicu, na ktorej bolo uvedené krátke telefónne číslo. „Cena jednej SMS je 30 korún, asi toľko stojí nanuk magnum v reštaurácii." Deti sa zasmiali. "Ak by každý zo Slovenska poslal jednu sms-ku, bolo by na účte toto." Ukázal som na tabuľu. Deti udivene hľadeli, ba ozval sa o uznanlivý hvizd. „Na dnešnú hodinu ruším zákaz používania mobilu. Kto chce, môže poslať sms-ku na spomínané číslo.“ Vzápätí vyťahujem mobil a vyťukávam správu. Deti ma nasledovali. V triede to ešte hodnú chvíľu pípalo a zvonilo, lebo každé dieťa dostalo po svojej správe ďakovnú sms-ku. Aj keď boli ďakovné obdržané správy navlas rovnaké, deti si ich navzájom znovu a zvovu spokojne čítali. Ticho som sedel na katedre a nechávajúc deti, aby si užili ešte chvíľu eufórie z nezištnej pomoci, vracal som sa v myšlienkach späť do čias, keď som pracoval na Hlbokej. Aj tam som stretol mnoho detí, no tie už nikomu sms-ku nepošlú... Možno práve vtedy sa z bezmocného hnevu zrodila nutkavá potreba, dať pri každej, čo i najmenšej príležitosti, strige Rakovine, aspoň trochu do zubov. Tak tu máš...
Istotne sa nájdu ľudia, ktorí moje konanie nebudú schvaľovať. Takže rovno vravím. Či som dnes v škole konal správne, neviem, ale s istotou viem, že som konal najlepšie, ako dokážem. Pekný deň a veľa ďakovných správ vám želá Dávid.
