„...mám dva voľné lístky na koncert "Slovensko bez bariér", vezmi drahú a poďte s nami...“ V prvom momente som sa zaradoval, lebo som v ostatnom čase zistil, že oltárov v manželskom živote nie je nikdy dosť. No hneď v zápätí som si uvedomil, že zohnať v nedeľu večer k Prďolám niekoho na stráženie bude asi takmer nemožné. Odpísal som Yw, že je to super, len musíme nejako zabezpečiť baby-sitting a že sa teda ešte ozvem.
Dalo sa to čakať, no i tak som bol veľmi sklamaný, keď som popoludní rezignovane hľadel na mobil. Nikto akcieschopný sa nenašiel...píšem teda Yw, že...
O pár minút zvoní telefón: „No, Králiček, chystajte sa, pôjdete večer s Baškou na koncert a my s Peťou vám postrážime Králičky.“ „Ale...“ nevedel som čo povedať, „...čo vy? Veď ste na ten koncert chceli ísť?“ „Do toho sa nestaraj.“ Stručne, jasne výstižne : ) Po malej rodinnej porade som volal opäť Yw, aby som potvrdil ich „baby-sitterské angažmá“ u nás a našu účasť na koncerte v SND.
Prišli v predstihu a priniesli každému z nás darček (vďaka za krabicu – Bože, ešte teraz sa červenám, aký som natvrdlý : ))). Deti si ich pekne doma podelili, Peťu si vzala na starosti Veri a Yw sa stala obeťou Vikinky.
Keď sme sa večer vrátili domov, detičky už sladko spali a na stole nás čakali dva listy. Vlastne pre nás, bol len jeden. Ten druhý patril Ježiškovi : ))).
...na koncerte neboli preto, aby sme tam mohli byť my s Baškou...dievčence, máte u nás veľké k+...
...ďakujeme...
