"Dobrý deň, pán strom. Mrzí ma, že sme Vám na staré kolená urobili takéto čosi." (mohol mať čosi cez päťdesiat, no kmeň mal úplne zdravý).
"Nesmúť," snažil sa ma utešiť, "už na tom nič nezmeníš. No pozri tamto." Ukázal na svojho suseda. "Nedalo by sa mu pomôcť? Ešte nie je úplne zničený. Je o čosi mladší a je úplne zdravý"... zmĺkol a ja som hľadel na suseda.
"A tamtí?" Ukázal o kúsok ďalej. Mlčím. "Chápem. Veci sa už dali do pohybu. Iste by to stálo veľa peňazí, prerobiť projekty, kúpiť nové pozemky, zohnať nových podporovateľov. Nič si z toho nerob," utešoval ma, "Som rád, že som sa uprostred takéhoto veľkomesta dožil toľkého veku. Veď už aj to je zázrak. Vďaka Bohu zaň." Predstava stromu, modliaceho sa a ďakujúceho Bohu, mi vylúdila na tvári úsmev. Tiež sa usmial. Odrazu som vedel, že odchádza. Priložil som ruky na zvráskavenú kôru. Koľko ľudskosti a lásky...uvedomujem si prekvapene.
Škoda, že občas v nás ľuďoch, práve ľudskosť a láska tak veľmi chýbajú...
