V triede sme si potom vydýchli (teda najmä ja, lebo s tými krpcami behať, to už je fuška : ) a chvíľu sme spievali s gitarou. Odrazu sa ktosi spýtal: „Pán učiteľ, môžeme si kresliť na tabuľu ?“ Deti, ani neviem prečo, veľmi rady kreslia na tabuľu. No väčšinou je to zakázané, zo šetrných dôvodov. „Nie, ozvalo sa mnoho hlasov, namiesto mňa. Popravde, chcel som povedať to isté, no namiesto toho, sa ktosi mojim hlasom pýta: „A prečo nie?“ „Lebo je to škoda kriedy,“ dostal som vzápätí zborovú odpoveď. Absurdnosť tejto odpovede, ktorou deťom my učitelia zdôvodňujeme zákaz „ne-zmyselného“ kreslenia po tabuli, ma zarazila. Veď sa bavíme o pár korunovej záležitosti. Poprípade si každé dieťa môže priniesť vo výtvarnom vrecúšku vlastné kriedy a basta fidli. „Takže môžeme?“ vyrušila ma Lenka z mojich „hlbokých“ úvah. „Jasné a dajte si záležať.“ Prekvapené deti chvíľu stáli, no potom sa pustili do práce. Spolu vytvorili prekrásnu veľkoplošnú krajinku.
Okrem cennej remízy, úzko spätej so zeleňou na mojich nohaviciach, som si teda z dnešného odpoludnia odniesol ešte jedno dôležité poznanie: Aj dlho deklarované pravdy a tvrdenia je potrebné čas od času podrobiť previerke zdravého rozumu, lebo je dosť možné, že už pravdami vôbec nie sú : )
