Na prahu chvíľu stojí ako obarená. Kvapôčky rosy, ešte stále v plesových šatách z nočného bálu, ligocú sa v slnečných lúčoch, ako tie najvzácnejšie dúhovky. Odrazu, akoby na povel, vyštartuje Lili rovno v ústrety tej neopísateľnej krásy. Ako sa tak celá šťastná preháňa záhradou, v jednom momente sa jej zazdá, že počuje tichučký, ale skutočne tichulililinký hlások: „Dávaj pozor, nevidíš, že si ma takmer rozpučila?“ Zvuk prichádzal odkiaľsi z popod šantiacej Lili. Tá v prvom momente zostala stáť. „Kto to tu tak potichučky rozpráva?“ pýta sa v duchu, obzerajúc sa všade dookola. Až po hodnej chvíli uvidela Lili rovno pri svojej pravej prednej labke maličkú húsenicu, ktorá sa veľmi mračila. „Prepáč,“ zakňučala Lili a temer ospravedlňujúco dodala: „Ak chceš, vylez mi na chrbát a ja ťa povozím po dvore.“ Takej ponuke milá húsenička nedokázala odolať, hnev bol razom preč a húsenica sa už aj teperila po krátkych chĺpkoch našej milej mopsice. To, čo nasledovalo sa nedá ani vypovedať. Lili pojašene preskakovala malé i väčšie skaly a húsenica pokrikovala: „Hijó a pŕŕŕ a teraz doprava...stoj, pridaj...“ Obe sa počas spanilej jazdy preobliekli do trblietavých šiat z rosy a teraz žiarili, ako princezné. Po chvíli, keď už boli obe ukonané, ľahli si do trávy a hlasno dychčali. Húsenica nečakane prehovorila: „Mám taký zvláštny pocit...niečo mi navráva, že sa mám zakukliť, ale zároveň cítim, že ak to spravím, bude to môj koniec. Mám strach.“ Lili zmätene cúvla. Chvíľu bolo ticho, no napokon zo seba predsa len fenka dostala: „Skús to prosím ešte dnes vydržať. Nezakukľuj sa a ja sa pokúsim vonku nájsť niekoho, kto o tom bude vedieť viac.“ Nečakajúc na odpoveď, prudko vyštartovala. Dúhové kvapky z jej kožuchu sa rozleteli späť ku svojim steblám. Húsenica ešte dlho pozerala na miesto, kde Lili prešla cez cestu. A aj po tom, ako sa Lili stratila v diaľke, pozerala tým smerom.
Lili prebehla krížom cez cestu, ktorá viedla do mesta a utekala na breh mora. Tu začala zmätene pobehovať sem a tam, lebo ďalej sa dostať nedokázala. Odrazu pri nej pristala vznešená čajka. „Prečo ma hľadáš?“ „Ja...nehľadám teba, vlastne nehľadám nikoho, len...odpoveď,“ dostala zo seba ohúrená Lili. Čajka pôsobila až príliš dokonale na tvora z tohto sveta. „Odpovede, na naše otázky, sú všade okolo nás, stačí si ich len všimnúť,“ povedala čajka a chvíľu mlčky pozorovala malého pestrofarebného motýľa, ktorý poletoval sotva pol metra od nich. „Ale toto je iné... moja priateľka húsenica...ona je ďaleko odtiaľto...a...má strach...bojí sa zakukliť, lebo nevie, čo bude potom.“ Motýľ práve pristal na mieste, kde pred tým sedela húsenica. Čajka ešte stále mlčky hľadela smerom k nemu. „Strach, vravíš. Hm. Tak jej odkáž, že tak, ako je nekonečný priestor i čas, tak je nekonečná i jej existencia.“ „Takže, teda...mám jej povedať, aby sa nezakuklila?“ vyštekla natešená Lili. „Nie, len jej povedz, že zakuklenie nie je koniec. Skôr poznanie niečoho nového.“ Čajka sa v okamihu stratila vo vlnách, hneď vedľa zrkadliaceho sa slnka. Až teraz si Lili uvedomila, že slnko si už zas natiahlo svoju pyžamu a rozbehla sa späť. Motýľ na jej chrbte sa pri prudkom pohybe vyľakal, vzlietol do výšky a nechápavo sledoval ten nepochopiteľný chvat.
Húsenica cítila, že sú veci, ktorým sa jednoducho nedá odolať. Pomaly, akoby s nevôľou sa začala zakukľovať. Zrak jej neustále odbiehal smerom, ktorým sa vybrala Lili. „Kde len je tak dlho?“ Ešte jeden túžobný pohľad, posledné úpravy na kukle a odrazu ... všade navôkol je tma.
„Tamto je cesta a hneď za ňou je náš dom,“ pomyslí si Lili a pridá do behu i keď je úplne vyčerpaná. Na cestu sa dostáva s vypätím posledných síl. Už ani nevníma zvuk svetlomodrej fiatky, prichádzajúcej sprava. Brzdy silno zapískali a Lili pocítila náraz, ktorý ju odhodil kdesi do jarku. Vodič vystúpil a veľmi zahrešil, no keď videl, že sa nárazníku skoro nič nestalo, vydýchol si.
„Kto som a kde som?“ vraví si prekrásny pestrofarebný motýľ. „To je krásna lúka! A ako nádherne žiari rosa. Som tak šťastný, že som sa práve dnes narodil. Asi sa tu budem musieť trošku porozhliadnuť.“ Opatrne si popreťahuje krídla, potom cvične raz - dva razy zamáva. Napokon vzlietne. Užasnutý z toľkej nádhery lieta hore dole, keď zrazu spozoruje čosi nehybné, v jarku pri ceste. Priletí bližšie a uvidí mŕtve psíča. „Chúďatko, iste sa muselo veľmi ponáhľať a teraz...teraz je koniec. I keď čosi mi vraví, že by tomu nemuselo tak byť,“ zakončil prekrásny motýľ sám pre seba a vydal sa v ústrety novému životu.
