V nasledujúcej polhodinke na chvíľu zaspal, no potom zvládol ešte jeden rum. Knísavým pohybom vyšiel von. Hneď pri dverách sa pošmykol a spadol. Zostal kľačať na štyroch, pričom sa rukami zaboril do blatistej mláky...nevládal vstať...a vlastne ani nechcel vládať. Žena už zomrela dávnejšie a aj deti sa ozývali, čím ďalej, tým menej...odkedy začal piť. Hodnú chvíľu sa nič nedialo. Náhodní okoloidúci ho s odporom prekračovali, pričom mu venovali opovržlivý pohľad, či štipľavú poznámku. Zrazu sa zjavila partia mladých ľudí, ktorí so sebou viezli deti na vozíčkoch. Ktosi sa bleskovo odpojil, mocne podoprel starca a pomohol mu na nohy. Takto podopierajúc ho odprevadil domov, kde ho položil na váľandu. Starec v momente zaspal. Namiesto poďakovania počul sprievodca z rozospatých úst len: „...najmenej päťdesiati mi to dosvedčia.“ Nerozumel. Len mykol plecami a namieril si to rovno ku dverám. Potichu za sebou zatvoril a svižne vykročil ku krčme, kde ho už netrpezlivo čakali priatelia.
