Na tabuli je napísaných 15 vecí, ktoré si deti môžu vziať so sebou, keď stroskotajú v tichomorí. Prvá úloha bola celkom jednoduchá. Každé dieťa si má zostaviť svoj vlastný poradovník spomínaných vecí – teda usporiadať veci od najdôležitejších až po tie nepotrebné. Keď už boli všetci hotoví, rozdelil som ich do niekoľkých skupín. Ďalšie zadanie znelo: Skupina sa musí dohodnúť na jednotnom poradovníku, ktorý bude prijateľným pre všetkých členov (sranda, že zrkadielko na holenie, ktoré je mimochodom jednou z najdôležitejších vecí zo spomínaného zoznamu – signalizačný prostriedok cez deň, dali skoro všetky skupiny až na záver svojho poradovníka :o))) V triede je podozrivo rušno. Deti sa dohadujú a prekrikujú, často je nutné ich trošku usmerniť, aby konflikt neprerástol do hádky. Na koniec hodiny sme si jednotlivé poradovníky spolu prečítali a deti hovorili o tom, ako vnímali celý proces utvárania „skupinového poradovníka“. Ako v rámci skupiny podávali vysvetlenie prečo práve to, či ono, no rovnako ako prijímali zdôvodnenia od svojich „skupinových kolegov“, prečo tamto má byť skôr, než niečo iné. Sranda, ani jeden z individuálnych poradovníkov (tie, ktoré robilo každé dieťa samé na začiatku hodiny) sa nezhodoval so skupinovým. Každé dieťa teda muselo niekde (ustúpiť) pripustiť, že niekto iný má u konkrétnej veci (jej potrebnosti v prípade stroskotania v tichomorí :o))) pravdu.
...a celá zem bola jedného jazyka a jednakých slov. A stalo sa, keď rušali od východu, že našli rovinu v zemi Sineáre a bývali tam. Vtedy povedali druh druhovi: Nože, narobme tehiel a vypáľme ich v ohni. A tak im bola tehla miesto kameňa a zemská smola im bola miesto malty. A povedali: Nože, vystavme mesto a vežu, ktorej vrch bude siahať až do neba. A učiňme si meno, aby sme neboli rozptýlení po tvári celej zeme. Vtedy zostúpil Hospodin, aby videl mesto a vežu, ktoré stavali synovia človeka. A Hospodin riekol: Hľa, je to jeden národ, a všetci majú jeden a ten istý jazyk, a toto je začiatkom toho, čo budú ďalej robiť; Nože, zostúpme a zmiatnime im tam ich jazyk, aby nerozumeli druh reči druha (I. kniha Mojžišova, 11:1-9, Babylonská veža. Zmätenie jazykov)...
Akoby práve jednaký jazyk a slová (možno aj rovnaké názory) smerovali k nejakému zlyhaniu ...a celá zem bola jedného jazyka a jednakých slov... Hľa, je to jeden národ, a všetci majú jeden a ten istý jazyk, a toto je začiatkom toho, čo budú ďalej robiť... A čo mi prišlo zvláštne bola formulácia: Nože, zostúpme a zmiatnime im tam ich jazyk, aby nerozumeli druh reči druha... Veď Boh si tam „my-ká“ (zostúpme). Tak mi napadá, či by to nemohla byť istým spôsobom výzva nie pre seba – Boha, ale pre ľudí. Vnímam to ako nejaký návod na hľadanie a napredovanie, nie len v otázkach viery, ale celkovo v živote. Ak nejaká komunita (myslím, že nezáleží na tom, či ide o komunitu veriacich, alebo ateistov) skĺzne do odmietania všetkých ostatných názorov, lebo len ten ich je jediný správny a zaručene vedie k najsprávnejšiemu spôsobu prežitia života, možno je na najlepšej ceste, ako začať stavať Babylonskú vežu (pre mňa je tá veža synonymom nejakej cesty s klapkami na očiach, ktorá len tak hýri množstvom sebaklamu a nepochopenia)
No celý tento text by som vnímal ako omnoho univerzálnejší. Teda nie len ako návod v oblasti viery. Možno by sa hodil aj do prostredia blogu a diskusií pod článkami. Nemyslím tým len urážky a zadubené odmietanie (bez načúvania tomu druhému) v situáciách, keď sú dvaja diskutéri zásadne protichodného názoru, ale aj slepé pochlebovanie v snahe neuraziť svojho favorita (i keď mám povedzme v danej situácii na tú konkrétnu vec rozdielny názor.), ktorým podľa mňa dotyčný diskutér oberá svojho obľúbenca o možnosť ďalšieho rozvoja.
Ešte mi teraz napadá, že by sa tento text dal chápať aj ako návod na hľadanie partnerského šťastia v živote. Muži a ženy sú, povedzme si to otvorene, pomerne rozdielne tvory a práve to môže byť pre oboch veľkým prínosom (ale aj cintorínom vzťahu...). Otázkou je len to, či rozdielnosť pôsobí ako podnet na vzájomné učenie sa (poznávanie vecí toho druhého), alebo kráčanie popri tej istej rieke (dokonca tým istým smerom), no každý z partnerov kráča len na tom svojom brehu a odmieta prejsť, čo i len na chvíľu, na opačný breh a vidieť všetko (dokonca aj veci na tom svojom brehu) z trochu inej perspektívy. Takže, raj, alebo cintorín...
Ps: Tento výklad, pokiaľ ho vôbec výkladom možno nazvať, je výkladom laickým, pocitovým, bez hlbších poznatkov z oblasti histórie a Starého zákona. Je výkladom človeka, ktorý dlho staval Babylonskú vežu a spokojne pozeral na všetko len z jedného brehu...
