"Oci, z tej angličtiny som dostala dvojku."
"Myslíš tú esej o prázdninách, čo ste mali napísať za domácu úlohu?"
"Hm."
"A?"
"Oci, dvojku! Nerozumieš?"
"Ale veď v nedeľu, keď si to doma napísala, tak sa ti to páčilo. A musím sa ti priznať, že aj mne sa to páčilo. A veľmi! Súvislé myšlienky, pekne opísané príhody. Malo to hlavu a pätu...fakt nechápem, v čom je problém."
"Dostala som dvojku!"
"Koho tu zaujímajú známky. Mňa, ani mamičku nezaujímajú. Nikdy sme ťa za známky nebili, ani ti dokonca nevynadali. Známky sme v podstate vôbec neriešili, lebo sú nepodstatné. A ešte drobnosť. Až sa raz zamestnáš, ani nikoho z tvojich šéfov známky zaujímať nebudú!"
"Mňa zaujímajú!"
"Pozri, ja som bol slabý žiak a bez problémov v živote fungujem. Dokonca sa dá povedať, že celkom úspešne."
"Ty si ty a ja som ja! Mne na známkach záleží!"
Chcel som ešte zažartovať, že čo by som dal ja v jej veku za takú skvelú známku, akou je dvojka, ale kúsol som si do jazyka, lebo bezmocné podrypnutie by už na celej veci nič nezmenilo, iba čo by Viki naštvalo, že si z nej robím srandu.
Ach jo, pritom to bola taká super esej...
