Učil som dvanásť rokov. S výnimkou posledných dvoch rokov, kedy som učil na súkromnej škole, som mal bežný tabuľkový plat. Aj napriek tomu si do mňa NIKDY NIKTO NEDOVOLIL KOPNÚŤ...vždy som bol PÁN UČITEĽ a ľudia sa ku mne správali úctivo a s rešpektom. A ja? Ja som to vnímal ako samozrejmosť, lebo verím, že dobrý učiteľ je skutočne hodný obdivu a úcty! V každej druhej diskusii sa, moji milí učitelia, ľutujete a plačete. Píšete, akí sú slovenskí učitelia chudáci a nikto si ich neváži...Choďte niekam s týmto vašim skuhraním a sebaľútosťou. Ako chcete, aby si vás ľudia vážili, keď sami znevažujete svoju hodnotu, kade chodíte! Preberte sa! Dočerta, pozrite sa na seba do zrkadla a uvedomte si, KOHO TAM VIDÍTE... Z toho zrkadla na vás pozerá PÁN UČITEL!
Milí učitelia...je viac ako pochopiteľné, že ste nespokojní. Veď kto by nebol... Neuveriteľne náročná práca, pretkaná haldou papierov a byrokracie za smiešny plat. Celkom jednoznačná rovnica...Áno, máte právo byť nespokojní, ba dokonca nahnevaní...Ale prosím vás...nezabudnite, kým ste... a buďte aj v tom hneve na seba hrdí!
...je len na každom z nás, či chce byť pánom učiteľom, alebo...Pánom Učiteľom...
Ps: Tento blog nehovorí o všetkých učiteľoch...len o učiteľoch...
