Gabriela Futová, 23. 02. 1971 Prešov, po absolvovaní gymnaziálnych štúdiií v Prešove (1985 – 1989) vyštudovala odbor žurnalistika na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1989 – 1993). Pracovala ako administratívna pracovníčka. Od roku 2003 pracuje v knižnici (Knižnica P.O.Hviezdoslava v Prešove), od roku 2009 pracuje pre Slovenskú národnú knižnicu v Martine ako metodička pre prácu s deťmi a mládežou. Žije v Prešove.
Moje otázky budú nepríjemné, nevadí?
No skúsme.
Ste čarodejnica?
Slabota. Na besede sa ma jedno dieťatko opýtalo: „Teta ste fakt striga? Takže Vaša čarodejnica je v porovnaní s tým čajový odvar (smiech).
(Obľúbená knižka pani Futovej...prečo asi? :)
A odpoveď? Ste čarodejnica?
Jasné, že som.
A kedy ste na to prišli?
Keď sa mi po prvý raz podarilo prečarovať surové vajce na oko vola!
A poznáte aj nejaké ďalšie čarodejnice?
Áno. Mám super kamošku a tá je bombová. Má ciťáky na veci. Napríklad, keby mi povedala: „Dnes necestuj nikam, tak nepôjdem. Alebo presne vie, kedy jej príde námatková kontrola, o ktorej nikto nevie.
A čo čarodejník. Poznáte aj nejakých čarodejníkov?
Poznám veľa čarodejníkov. Najmä takých, ktorí dokážu čarovať so slovami.
Ozaj, vie Vaša rodina o tom, že ste čarodejnica?
Myslím, že vie, ja sa tým netajím.
(Foto archív G.F.)
A čo na to hovoria?
Myslím, že im niekedy vadí, že viem o ich výčinoch, aj keď mi nič nepovedia. Ale to asi všetky ženy a hlavne mamy. Čo sa týka čarodejníctva, myslím, že každá jedna mamka, je tak trochu dobrou čarodejnicou.
Ako vyzerá bežný čarodejnícky deň?
Myslím, že úplne rovnako, ako nečarodejnícky :)
Čiže?
Vstanem asi na piaty pokus, zobudím deti, potom skontrolujem, akú majú náladu, väčšinou zlú, tak sa k nim radšej nepribližujem, lebo niekedy z nich ide strach. Deti odchod do školy, ja a manžel do práce. Celý deň v práci robím, čo treba, po práci domov, kuchyňa, počítač, večer práca, ak nejakú mám (myslím písanie). Ak nemám, hrám sa na počítači. V noci venčenie psov a tak stále dookola. Ak máme chuť, vybehneme s deckami na geocaching, alebo robíme somariny.
(Foto archív G.F.)
Vedeli ste už počas školy, že budete spisovateľkou?
Nevedela, ale chcela som byť spisovateľkou.
Kedy ste začali písať prvú knihu?
Tak pre radosť, keď som mala 7 - 8 rokov. Normálne, že prvý rukopis. Tak naozaj, keď som mala 29.
Píšete len pre deti?
Áno, píšem len pre deti. Pre dospelých sa mi nechce. Nemám nápad...a už sa mi nechce písať ani pre deti... vlastne sa mi už nechce písať vôbec...
Pani Futová, nežartujte, veď ste hádam najvychytenejšia súčasná autorka detskej literatúry!
Môžem byť neviem aká vychytená, keď mi to prestáva robiť radosť...
A čo budete robiť, keď nebudete písať?
Budem hlivieť, vadiť sa so švagrom na chalupe a budem sa starať o pštrosa.
Budete mať fakt pštrosa?
Asi hej. Ja neviem. Muž vymyslel chobotinu, našťastie začal rozmýšľať a už mu to nepripadá tak jednoznačne dobrý nápad. Prišiel na to, že mu treba spraviť výbeh a zakázala som mu ho chovať na mäso. Keď už, nech ho máme ako domáceho miláčika.
(Lila a Džina. Okrem nich majú Futovci doma mačku Flick, pieskomila Riša, korytnačku Kleu a gekončicu - zatiaľ bez mena.)
Chodili ste do školy?
Jasné, že som chodila do školy. Myslím, že som musela, tak ako ostatné deti :)
Ako vyzerala malá Futová v škole? Bifľa? Nezbeda? Šplhúňka? Utiahnutá...alebo?
Bola som sće učiteľským deckom, no známky som mala vydreté. Na základke som mala na vysvedčku čisté jednotky, ale úplná bifľa som nebola. Dostávala som aj päťky a sem tam aj poznámky. Akurát, že o týchto veciach vedela moja mama skôr ako ja. A keď nevedela, tak jej to bonzli spolužiaci. Trochu som aj vystrájala. Rada som pomáhala učiteľom s takými vecami, že inventarizácia a pod., bola to dobrá cesta na ulievanie sa z vyučka :)
Čo ste sa naučili v škole?
Nemčinu a volejbal. Zistila som, že si lepšie rozumiem s chalanmi a naučila som sa organizačne realizovať veci. A ešte som sa naučila, že byť aktívna je lepšie ako pasívne preliezť životom.
Kedy najviac nadávate?
1.za volantom
2.keď mi zmrzne počítač
3.keď ma vytočí nespravodlivosť
(Mgr.Art. Miroslav Regitko)
Čo Vás v živote najviac posunulo ďalej?
Asi moja ochota púšťať sa aj do vecí, ktoré nemám v náplni práce, výborný pracovný tím a vynikajúce rodinné zázemie.
Stačilo Vám, čo ste sa naučili v škole, aby ste dobre zvládali život?
Nie, lebo najlepšie učí život sám. Úspechmi aj neúspechmi.
Okrem písania celkom dobrých knižiek :) robíte veľa akcií pre deti. Prečo?
Netuším. Asi preto, že ma baví, keď sa niečo vydarí a decká sú spokojné. Takže vlastne to robím zo sebeckých dôvodov. Mám totiž potešenie z radosti iných :)
Máte pocit, že práca s deťmi, ktorú robíte z Vašich sebeckých dôvodov, Vás samú nejako posúva. Že sa pri nej naučíte niečo, čo by ste sa normálne nenaučili?
Áno, možno aj preto som sa rozhodla podporiť projekt KomPrax a to aj napriek odpornému názvu, ktorý má. Deti sú skvelými učiteľmi, to je fakt, aj keď ma veľakrát mrzí, akým spôsobom sú vychovávané, lebo som prišla na to, že ak sú deti (neviem nájsť výraz) čudné, môžu za to rodičia. Ja sa teraz skôr sústreďujem na to, aby som detské knihovníčky naučila, vnímať deti inak. Aby pre ne nebolo dobre odvedenou prácou monotónne podujatie, urobené z papiera, ale aby sa s deťmi v knižnici hrali a zabávali. Aj keď je fakt, že je to náročnejšie a odozva nie je okamžitá, čo môže človeku vnuknúť pocit zbytočnej námahy.
Ak sa Vám ten názov nepozdáva, ako by ste teda KomPrax pokrstili Vy?
KomPrax by som ľudsky nazvala: Naživo(t) - nauč sa pre život. Možno je to smiešne, ale je to zrozumiteľnejšie. Aspoň pre mňa :)
(Mgr.Art. Miroslav Regitko)
Pred pár dňami mi prišla domov škatuľa s prstami. Odosieľateľom ste boli Vy. Posielate často ľuďom prsty?
Nie, to bolo len zo známosti a tiež som chcela byť nápomocná a dodať dostatok materiálu z nášho malého KomPrax projektu v Prešove, zameraného na motiváciu k čítaniu. Verím, že budú pre Vami chystanú monitorovaciu správu veľkým prínosom (smiech).
Vďaka za rozhovor.
Ps: Rozhovor bol autorizovaný a Gabriela Futová v prepise nič nezmenila.
