Prečo? Prečo?...asi preto, že...
13. augusta 2012 som dostala od, dnes už "spolu kumpána" Peťa, zvlaštny mail. Začínal slovami: „ Kto chce hľadá spôsoby, kto nechce hľadá príčiny", pokračol víziou novej školy a končil „Mohol by som s Vami počítať na takéto dobrodružstvo?"
Vízia novej školy, tak ako ju Peťo opísal v maili, bola mojim snom. Snom, ktorý som začala snívať hneď po revolúcii. A postupne, práve preto, že som zrejme viac videla príčiny, prečo to nejde, som tento sen časom presunula do kategórie nerealizovateľné. Príčin bolo naozaj veľa, ale najhlavnejšie boli dve.
Keďže som nemala dostatok peňazí a nepoznala spôsob, ako školu finančne zabezpečiť, aby bola slobodná, musela by som svoju víziu dobrej školy prispôsobiť škole, kde žiak/rodič je zákazníkom. O takú školu bol určite záujem. Žiak/ rodič - zákazník nie je pre školu mojich snov dobrá pozícia. Zákazníkovi sa dá predať nepotrebný a nekvalitný tovar, za nezmyselnú cenu (v škole nemyslím len finančnú) a dokonca aj taký, ktorý mu priamo uškodí. Žiak/rodič musí byť v dobrej škole nie zákazníkom, ale partnerom.
Ak mám byť úprimná, druhým dôvodom bol nedostatok odvahy.
Napriek tomu, že situácia s peniazmi ani mojou osobnou odvahou sa nezmenila, na mail som odpovedala:" Áno to dobrodružstvo je pre mňa úžasná vec". Prečo?
Trochu neštandardne som ukončila svoju učiteľskú kariéru. Jeden deň ešte v triede a o dva dni diagnóza - rakovina v pokročilom štádiu. Šanca prežiť rok podľa štatistiky - 9 %. O mesiac budem môcť povedať, že ten rok som prežila. A to nielen v útrapách z chemoterapie a ťažkej operácie.
Bol to úžasný rok. Rok plný lásky a zmysluplnej činnosti.
Naša škola je pripravená na zápis detí. Ja dúfam, že sa zapíšu. A môj sen o škole, o akej snívam 20 rokov sa definitívne presunie z kategórie nerealizovateľné do kategórie práve realizované. A najmä vďaka „kumpánom" ktorým dôverujem, som presvedčená, že poslanie školy neostane len na papieri ako lákadlo pre zákazníkov, ale budeme spoločne hľadať cesty ako ho realizovať.
Čaká nás dlhá cesta, veľa námahy a problémov. Neviem koľko času mi ešte ostáva, rakovina sa vrátila. Nepoznám ale dôležitejšiu, zmysluplnejšiu, dobrodružnejšiu a krajšiu náplň dní, ktoré mi ešte ostávajú. Chcem, aby žiaci školy Felix boli dobrí, múdri, sebavedomí, šťastní...
Som šťastná, lebo
verím,
že pomáhať sa dá vždy, aj keď sme chorí
a dúfam,
že aj vtedy, keď už tu nie sme...
Ps: A kto z partie bude odpovedať zajtra? To vám neprezradím, pokiaľ budem živý, také tajomstvá poznajú iba detektívi :P
