Lekári vraveli, že moja (vtedy ešte len budúca žena) nemôže mať deti. Teda aspoň do chvíle, kým nepôjde na operáciu. Dohodli sme sa teda, že sa vezmeme a až bude čas, pôjde na operáciu. Ak sa nezadarí, dieťa si adoptujeme. Vzali sme sa a tri mesiace po svadbe bola v tom ;)
Písal sa druhý september 1999 a ja som učil svoj prvý děň v živote. Sotva som sa spamätal zo šoku totálne nepripraveného učiteľa, ozval sa telefón... "Dajko? Švihaj! Rodíme!" Nemal som vodičák a bol som vo Vištuku (pre neinformovaných asi tridsaťpäť kilometrov od nemocnice na Zochovej). Kolega ma zviezol do Šenkvíc, odtiaľ autobus smer Pezinok a Bratislava. Električka na Vysokú a šprint na Zošku. Stihol som to! Dokonca som ešte pred pôrodom stihol zabiť muchu, ktorá tam otravovala. Vikuška má dnes trinásť a je to úžasná svrčia slečinka (v knižke Vivi ;)
S Veve to bolo dramatickejšie. Lekári pri Viki prehliadli, že som pozitív a žena negatív :( Preto vraj budú pri druhom dieťati komplikácie, možno sa narodí mŕtva, možno postihnutá... napokon prišla Veve s pohľadom, ktorý vôbec nevyzeral ako pohľad novorodenca. Veve má dnes jedenásť a je to úžasná svrčia slečinka (v knižke ako Veve :)
Dnes. Tretí pôrod. Celkom iný, ako tie dva predchádzajúce. Narodila sa mi bitkárska knižka ;)
Ilustrátor Juraj Martiška. Všimol som si mäkký pohľad. Stisk ruky bol mocný. To, ako krásne upravil moju knižku, bolo omnoho mocnejšie. Juraj, ďakujem...
Slova sa ujal Dado Nagy...pozoroval som toho chalana s nemým úžasom. Absolútne bravúrne zvládal akékoľvek prekvapenia. Viete, pozerám na veci z pohľadu (m)učiteľa, preto by som rád povedal...
Dado, ak by si sa raz chcel stať učiteľom, držím ti miesto v jednej šialenej škole. Čo vravíš, že ty si neštudoval učiteľstvo? Učiteľom sa človek nemôže stať nijakým štúdiom, môže ním iba byť odjakživa...a ty ním jednoznačne si...
A ja, šťastný otecko, ktorý bol kedysi najslabším žiakom v triede ;)
Pôrod bol...ťažký. Veľa ľudí chodilo okolo sem i tam, predsa len sme zvládli deťom ponúknuť cukríky, po ktorých budú rozumieť svrčej reči a ...
...svrčie dostihy, keď sme fujazdili s vetrom opreteky ;)
V knižke začínam tým ,že sme mali netradičnú hodinu. Ochutnávku hmyzu, pričom hmyz nám pripravil priateľ Dan...Kniha je uvádzaná ako rozprávka/fantasy...Dan je však skutočný chlapík z mäsa a kostí (to je ten v žltom tričku, na baskete sme ho volali Drobeček :), ja som skutočný a Terka, ktorá je hneď v úvode, je skutočná tiež... rozmýšľam, čo v mojej knižke nie je skutočné...možno sme skutočne iba snom...alebo nočnou morou niekoho iného...
Jasné, aj kontrola zo sme.blogu prišla, či tu nepáchame nejakú neprístojnosť :D (ďakujem že ste sa zastavili, Karči, Dani a Naty)
Dieťa je na svete, aj ja som sa prvýkrát v živote párkrát podpísal do vlastnej knihy...
Ďakujem svojej žene BarBorke, ktorá so mnou vydržala snívať aj v čase, keď sny neboli najkrajšie, dcéram Vivi a Veve, ktoré ma každý večer naháňali: "Oci, ako to dopadne? Zajtra ráno bude ďalšia kapitola?" a tiež zachránili mňa i moju ženu v kapitole "O priateľstve...", keď už nebolo cesty von z ohnivého kruhu, plus ďakujem priateľom Marekovi a Romankovi, ktorí si túto knižku prečítajú bez písmen, lebo písmená a slová, sú dôležité len pre nás, ktorí sme ostali...hm
adios
Ps: Tí, ktorí ste pôrod nestihli, no chcete mať moje dieťa doma (dosť čudne to znie ;), môžete získať tu, alebo celkom bežným spôsobom v kníhkupectvách ;)
