Boli sme s Vikuškou minulý piatok na tréningu. Trénovala ako drak, všetko jej šlo úplne super. Mala z toho skvelú náladu. Na konci tréningu som sa s niekým zhováral o tom, čo bude teraz, kam vlastne odchádzam zo školy a tak. Vikuška je veľmi bystrá dievčinka a hneď jej všetko došlo. Dovtedy veselá tvár sa jej pokrčila a ona sa strašne rozplakala, pričom hneď utekala do rohu telocvične, kde opustene stála a fňukala. Idem teda za ňou a snažím sa ju ako - tak utíšiť. Napokon z nej vyliezlo, prečo tak plače. Vraj jej je ľúto, že som ju nikdy ne(m)učil. My dospelí vieme, že rodič by nemal (m)učiť svoje dieťa, ale deti nie...
Požiadal som teda pani zástupkyňu o oficiálne udelenie výnimky a následne som všetko dohodol s kolegyňou, ktorá učí u Vikinky v triede.
A potom už všetko šlo, ako po masle. Hodina čítanioslovenskomatika sa mohla začať. Krátka rozprávka (rozprávky používam ako oromotorickú rozcvičku pred čítaním) nedopadla najlepšie, lebo dikobraz, ktorý pozval ostatné zvieratká na večeru, bol napokon skonzumovaný sám (rozprávka bola voľným prerozprávaním Macourkových rozprávok „Láska jako dělové koule“ – vrelo odporúčam :o), s dobre rozcvičenou pusinou sme teda trošku počítali. Nasledovala matematika, kde sme si prespievali pesničku z násobilky dvoma, a tak trochu zavolali do hory, aby sme videli, ako sa z nej ozýva :o) pričom sme absolvovali súťaž, kde som fukol prvú jednotku. A aby bolo to opakovanie kompletné, pustili sme na záver do slovenského jazyka, kde sme si spoločnými silami zopakovali...chcem povedať zaspievali tvrdé, mäkké a obojaké spoluhlásky, pričom aj tu nasledovala súťaž (a samozrejme s jednotkou :o). Na úplný záver hodiny sme sa pohli smerom k tretiackemu učivu - k vybraným slovám, z ktorých som si tiež dovolil jedného dobráka oznámkovať. A čo by ste povedali, že dostal. Zase jednotka :o)
Viki dnes jednotku nedostala, ale myslím, že bola šťastná...vlastne, myslím, že sme boli šťastní obaja...
...
...Ocko, ale budeš aj potom, keď odídeš zo školy taký srandovný, že?...
