V poslednom čase som postrehol, že decká v mojej triede pri komunikácii navzájom, ale občas aj so mnou, akosi vidia iba seba. Že aj keď sa na niečo opýtajú, nečakajú na odpoveď, len "melú a melú", skrátka a dobre, že ich komunikácia je skôr o počúvaní seba, než o očakávaní odpovede komunikačného partnera, a tak som zase raz hľadal riešenie v podobe netradičnej etiky...
"Narysujte si štvoruholník ABCD," začal som. Ktosi sa ozval s otázkou, či má začať rysovať na tej istej strane, alebo začať na novej. Nešťastníka som si premeral a bez odpovede pokračoval vo svojom monológu. Všetky nasledujúce pripomienky, otázky a podnety som viac - menej úspešne ignoroval. Asi po dvadsiatich minútach som zavolal decká do zadnej časti triedy na koberec.
"Tak čo vravíte na dnešnú geometriu?" "Otrasné. Dnes sa s tebou nedalo vôbec hovoriť!" sťažoval sa ktosi. A ďalší dodal, že som si ich vraj vôbec dnes nevšímal a že som bol úplne divný. "Dávid, veď ty si na nás úplne kašľal..." Musel som sa nahlas zasmiať nad ich rozhorčením a rozčúlením obráteným proti môjmu nevhodnému správaniu. Herecký výkon sa teda vydaril :o) "Máte pravdu a ospravedlňujem sa za to. Viete, len som vám chcel ukázať, ako občas vyzerá vaša komunikácia. Nemyslím tým len so mnou, ale aj s vašimi rodičmi a tiež medzi vami navzájom. Komunikovať neznamená iba hovoriť, ale aj počúvať a to vám akosi v poslednom čase nešlo...tak preto som bol dnes taký."
...v ten deň sa so mnou nedalo vôbec hovoriť, bol som divný a hrozný a ... a predsa dúfam, že sme práve v ten deň v mojej triede urobili krok ku skutočnej komunikácii...
