Po návrate z Prešova..."Dávid, tí dvaja v Prešove na vlakovej stanici tak divne hovorili a pri tom veľmi hýbali rukami."
Moja písomná príprava na dnešnú hodinu nevykazovala žiadnu výnimočnosť. Taká štandardná matematika. Na úvod 5 minútovka, potom súťaž kovbojov, nové učivo, slovná úloha a nejaká hra na záver. Veď vravím, nič extra. Malo to len jeden háčik. Celá hodina musela prebehnúť bez jediného slova (pravidlo mlčanlivosti sa týkalo ako detí, tak i mňa). Prvý zádrhel nastal počas kovbojského rozstrelu. Keď som horko ťažko vygestikuloval zadanie, prišlo namiesto štandardného výkriku správneho výsledku zašibrinkovanie a následne tresk plesk. Len ťažko som určoval, kto ako prvý poskytol správnu odpoveď. Také banality ako vypýtať sa na wécko, napiť sa, ani nespomínam. Za zmienku však stojí rozoberanie slovnej úlohy, spoločná tvorba skráteného zápisu a odpoveď. To bolo úplne o život...
Matematiku sme skončili trochu skôr. Museli sme. Sadli sme si na koberec a popisovali svoje pocity. Je zvláštne, keď vám ľudia naokolo nerozumejú...a občas ani vy im... Boli to zmiešané pocity...
...neviem, či sme sa dokázali aspoň vzdialene priblížiť svetu nepočujúcich, vlastne ani neviem, nakoľko sa čosi podobné dá uskutočniť...viem len toľko, že pre mňa samotného bola návšteva krajiny ticha neuveriteľne silná skúsenosť...
Odchádzam z triedy..."Dávid?" Otočím sa. "Nemali sme toto robiť skôr na hodine etiky namiesto matematiky?" Prikývnem a pomyslím si, že hádam aspoň trochu pochopili...
