Mladík zastal a pri pohľade na „rómske kvarteto“ si vybavil, ako sa pred pár rokmi sám tak trochu živil hraním na ulici. Živo sa mu vybavili pocity vďačnosti, ktoré prežíval zakaždým, keď sa pri ňom niekto zastavil a vhodil do roztrhaného gitarového púzdra pár drobných. Bezmyšlienkovite siahol do vrecka a vytiahol papierový peniaz. Chlapcom div oči nevypadli z jamiek, keď uvideli päťdesiatku, ako ladným pohybom pristáva v otcovej čiapke. Muž sa usmial. Poďakoval za krásnu pieseň, zaprial prekvapeným spevákom príjemný deň a pomaly odchádzal. Ešte hodnú chvíľu za sebou počul: „Všetci ľudia sa už radujú, všetci ľudia sa už radujú, šalalalalala radujú, šalalalalala radujú...“ Pieseň postupne utíchala, až sa nakoniec jej tóny celkom utopili v hlučných vodách veľkomesta.
