Po dopísaní "futbalového blogu" som sa cítil zle. Nesmierne zle. Áno, bolo tu mnoho ľudí, ktorí mi písali, ako fajn bolo, že som ho napísal, no súčasne sa ozvala aj druhá strana, ktorá mi vyčítala prehnanú trúfalosť a nemiestnosť môjho počinu. Ja sám som sa zmietal v neistote a pochybnostiach, ktoré ma sprevádzajú až dodnes. Ani to prekliate víno nepomohlo...
Otvoril som Bibliu, len tak, bez cieľa...
...Hagar bola otrokyňa, ktorú Sáraj dala Abrámovi, aby k nej vošiel a získal tak syna....
...pred štrnástimi rokmi, keď Daniel čítal tento príbeh, hovoril v kázni o tom, ako každý z nás hľadá „vodu“ na púšti...no tú paradoxne nachádzame až vtedy, keď sa vzdáme viery vo vlastné sily a schopnosť nájsť ju a zveríme sa do rúk Boha. Vtedy som sa prvý a poslednýkrát v kostole modlil nahlas...
Po štrnástich rokoch som si prečítal ten príbeh znova. Videl som v ňom urazenú a zatrpknutú Sáru, pyšnú Hagar a alibistického Abráma....ako som blúdil príbehom, uvedomil som si, že práve zatrpknutosť, pýcha a alibizmus stáli pri zrode ruky, ktorá bola neskôr proti všetkým a ruky všetkých boli proti nej...
Ten príbeh sa mi dnes páči omnoho viac, ako vtedy, pred rokmi. Možno preto, že som v ňom vtedy videl hlavne božskú dokonalosť, zatiaľ čo dnes...dnes v ňom vidím svoje slabosti...
