V triede to trochu zašumelo, no nikto z deciek ani nemukol a tak som pokračoval... "S úsmevom ma pozdravil a poprosil, či by som mu mohol priniesť stavebnicu LEGO. Prosba ma prekvapila, ale i tak som priniesol veľkú krabicu plnú kociek. Keď som sa k nemu asi o hodinu vrátil, skoro som odpadol. Vedľa jeho postele stál takmer pol metra vysoký hrad. Chalanisko práve nohou dorábal komín na streche spomínaného hradu." "Waw," ozvalo sa hneď niekoľko mojich malých Prďolákov.
"Viete si zaviazať šnúrky?" spýtal som sa s predstieranou naivitou. Takmer všetci sa zasmiali, vraj, to je nič. "Dajte si teda jednu ruku do vrecka a pri viazaní použite len ruku, ktorá je voľná." Hneď sa do toho pustili, ale...ups, nie je to až také jednoduché a tak im povolím spoluprácu. Teda dvojice si môžu pomáhať (každý "poskytne" jednu ruku :o)
Ale aj to je na hranici našich možností :o)
Keď doviazali, chceli počuť aj ďalšie príbehy z môjho nemocničného blbnutia a tak im rozprávam o tom, ako ma spomínaný chalan porazil v minigolfe a tiež ako šermoval s chalanom, ktorý nemohol chodiť a ako sme robili párky párty a... bolo toho veľa. Vo svetle príbehov si decká uvedomujú, že zážitky, pre nás bežné a triviálne sú, v podaní malého hrdinu, takmer heroickými výkonmi... ani sa nepohnú, hltajú každé slovo...a ja cítim, že mi rozumejú...
...a dnešná etika končí....veď šnúrky sú zaviazané...
A my? Hádam sme zas o kúsok bližšie k skutočnej múdrosti a ľudskosti ...
