Miešaj, miešaj prísady, nemaj k tomu výhrady. Chod kam chceš, všetko smieš.
Sen svoj snívaj, aj v ňom bývaj : mixus- Octopus vulgaris, Amblystoma mexicanum, Marumba queercus, Amorpha populi; Vtedy som ešte netušil, čo tieto slová znamenajú. Knihu som založil do šuflíku a tak trochu som na ňu pozabudol. Úplne náhodou sa mi dostala do rúk, keď som rozmýšľal, čo budem robiť na „suplovačke“ prírodovedy u mojich tretiakov. Keď som vošiel do triedy, pripravil som všetko potrebné a začal som miešať. Celý čas sa nič nedialo. Nakoniec, keď som pridal sušenú nohu octopus vulgaris stalo sa niečo nečakané. Mal som zatvorené oči, ale cítil som že som niekde vonku. Počul som hukot vodopádov. Pomaly som otvoril oči... Chvíľu som nevládal prehovoriť ani slovo. Len som mlčky stál a obdivoval tú krásu okolo mňa. Rozhodol som sa, že sa pokúsim nájsť nejaké bezpečné miesto na prenocovanie. Orientoval som sa najmä pomocou slnka a zvuku vodopádov. Netrvalo to viac než 20 minút a dostal som sa do nejakej osady, kde žili taký malí ľudkovia. Hneď ma pohostili a veľmi úctivo sa ku mne správali. Časom som pochopil, že ma považujú za Boha, ktorý k nim zostúpil. Títo ľudia boli zvláštni. Nikam sa nenaháňali, nikto nemal svoj majetok a všetci sa ľúbili. Raz ma vzali so sebou na lov. Musím sa priznať, že som bol dosť nešikovný a všetko som im odplašil. Všetko bohužiaľ nie. V jednej húštine zostal skrytý škorpión a keď som sa priblížil, poštípal ma rovno do ramena. Jed sa šíril rýchlo. Ľudkovia ma odniesli do svojho domu zdravia a šaman bol so mnou dňom i nocou. Nakoniec som bol veľmi zoslabnutý. Raz v noci, keď som sa prebral z horúčok, uvidel som u svojej postele stáť malého chlapca. Chlapec mi položil ruku na čelo a ja som cítil že sa mi vracia do žíl život. Zaspal som. Keď som sa zobudil... Zas som bol v triede. Rukou som si pomaly prešiel po ramene a nahmatal tam asi päť centimetrovú ranu. „Takže to bolo naozaj.“ Začínala sa ma chytať triaška, akoby sa mi znovu vrátila zimnica. Až teraz som si všimol, že aj deti sú nejako rozrušené. „Čo je s vami, lenivci ?“ O niekoľko týždňov neskôr som im dal na slohu zadanie: Stalo sa mi už niekedy niečo záhadné? V ďalších kapitolách si môžete prečítať, čo mi napísali:
Čarodejný hrad
(Paťka Vagundová)
Jedného dňa som išla do školy. Prvú hodinu sme mali prírodovedu. Naša pani učiteľka mala chrípku a tak suploval pán učiteľ Králik. Priniesol akúsi starú knihu a povedal: „Dnes si skúsime recepty z prírodnej kuchyne.“ Z knihy potom prečítal niekoľko prazvláštnych slov, z ktorých som bola úplne paf. Vytiahol niekoľko krabičiek a postupne z každej niečo vysypal. „Už chýba len jedna“, povedal a prisypal posledný prášok. Zrazu... Čo to ?!? Som pekná a dobrá čarodejnica. Bývam v čarodejnom hrade. Ten je uprostred čarodejného a tmavého lesa. Aj keď je strašidelný, bývam v ňom sama. Raz v noci, keď bola veľká búrka, ktosi zabúchal na bránu a ja aj keď som bola čarodejnica, veľmi som sa bála. Len s veľkým premáhaním som išla otvoriť. Veľmi opatrne som odchýlila dvere a na prahu...malé mača. Bolo mi ho veľmi ľúto a tak som ho vzala do svojho hradu. Najskôr som ho poriadne vysušila a nakŕmila. Potom so ho vzala k sebe do postele a spali sme spolu. Ráno po búrke bolo nádherné, ale ... kde je moje mačiatko, môj nový druh ? Veľmi som sa zľakla, že sa v noci kamsi zatúlalo a už ho nikdy neuvidím. Našťastie som sa mýlila. Mačiatko sa vôbec nestratilo, ale objavilo na mojom hrade myšaciu dieru a hneď sa pustilo do lovu. Keď však myš chytilo, v celom hrade sa náhle zotmelo a ozývali sa strašidelné zvuky. Odrazu sa všade opäť rozsvietilo a k môjmu veľkému prekvapeniu na mieste kde boli pred tým mačiatko a myš, stáli teraz moje dve sestry. Rozradostene sa ku mne rozbehli a vyrozprávali ako ich zakliala jedna zlá čarodejnica. Šťastne sme sa zvítali a dohodli sme sa, že sa už nikdy nerozdelíme. Večer sme sa dlho rozprávali a potom sme si unavené ľahli spať. Keď som sa zobudila, zistila som, že vedľa mňa nie sú moje sestry, ale Miško Tarbaj a všetci ostatní spolužiaci. Počula som známy hlas ako hovorí: „Čo je s vami, lenivci?“ pozrela som tým smerom a vpredu stál pán učiteľ.
Cesta do budúcnosti
(Silvia Veselovská)
Začalo sa to na hodine prírodovedy... Pán učiteľ namiešal nejaký čudný odvar a zrazu – svetlo. Zatvorila som oči. Keď som oči opäť otvorila, bola som vo veľmi peknom lietadle a moje hodinky ukazovali 7:55. Lietadlo, v ktorom som sedela, pristalo na 127.poschodí nejakej vysokej budovy. Parkovisko bolo veľmi plné a ja som tam len tak - tak našla voľný „flek“. Podľa rozvrhu som sa dozvedela, že 3.C má prvú hodinu „hudobku“ na 67. poschodí v učebni 3.D. Aké bolo moje prekvapenie, keď boli dvere hudobnej a ja som musela zaspievať obľúbenú pieseň mojej mamy „Shake it baby“, aby sa otvorili. Nebola som rozospievaná a tak to šlo dosť zle. Asi po desiatich minútach sa mi predsa podarilo vylúdiť aspoň ako – tak podobnú melódiu. Dvere sa otvorili... Nikde nikoho. Bola som prvá. Po chvíli sa začali ozývať nové a nové melódie a dvere sa čoraz častejšie otvárali. Na programe bola história hudby a tak sme si zaspievali „G 8“. Pán učiteľ pozapájal všetky možné tlačítka a hneď vedľa mojej lavice sa objavili speváci zo skupiny No name a Desmond. „Malá výpomoc,“ podotkol učiteľ. Ozval sa zvonček v rytme „techno“ a koniec hodiny bol tu. Po krátkej prestávke, začala druhá hodina. Telocvik. „Dnes je na programe „bandží džamping“, zahlásil pán učiteľ. Na koniec hodiny sme sa dostali k preskoku cez kozorožca. Na to sa však každý musel občerstviť „redbullom“ a počkať, až mu narastú krídla. „Cŕŕŕŕŕŕŕn“. Na tretej hodine sme vytvárali mega – pohľadnice, ktoré na záver hodiny prezentujeme vo veľkej „laserovej vesmírnej šou“. Počas prestávky som si na internete „pokecala“ with friend Naďka Juhas from USA. Štvrtá hodina je prírodoveda. Prišiel pán učiteľ a v ruke má akúsi známu knihu. „Kde som ju už len videla?“ „Práááásk“, Všade je kopa dymu...keď sa dym rozplynul, je tu naša stará trieda a moji spolužiaci, všetci sú tak nejako vykoľajení. Že by to nebol iba sen ?
Krajina 333
(Marek Šefčik)
Jedného krásneho dňa nám suploval učiteľ Dávid Králik za pani učiteľku na hodine prírodovedy. Zmiešal rôzne prísady podľa starej latinskej knihy, ktorej názov nevedel ani sám učiteľ, pretože z nej ktosi odtrhol prednú stranu. Týmto činom učiteľa sa udialo čosi podivné. V momente primiešania poslednej prísady som si uvedomil, že nie som v triede, ale v nejakej úplne čudnej krajine. Autá tam lietali, vlaky chodili ponad domy, ľudia jedli tyrkysovú huspeninu, pričom sa vznášali nad zemou s tryskovými batohmi. Bezmyšlienkovite som si položil otázku, kde to vlastne som. Bez toho, aby som svoju otázku vyslovil, prihovoril sa mi podivný tvor. „Si v krajine 333,“ stroho povedal. „Aha,“ prisvedčil som akoby nič. Potom som vošiel do jedného z mnohých obchodov a kúpil som si prekladový slovník, aby som aspoň ako – tak rozumel reči domorodcov. Keď som si potom preložil nápis zo všetkých múrikov a stálo tam : Nájdi modrý diamant v zelenej guli. Požičal som si teda tryskový batoh a začal som hľadať. Nebolo to jednoduché, ale napokon sa mi podarilo nájsť obrovskú bublinu plnú diamantov. Bublina však bola červená a tak som sa tam moc nezdržal. Zrazu som nad lesom zbadal zelenkavý odraz, tak predsa ... Keď som došiel na miesto, bola tam. Ale ako sa dostať dnu? Trysky som dal naplno a šup, som vnútri. Pod jedným z diamantov bola latinská kniha pána učiteľa. Keď som sa jej dotkol, ozval sa mi za chrbtom hlas jedného z domorodcov : „Vráť knihu do múzea!“ Musím sa priznať, že sa mi moc nechcelo, teraz keď viem, čo kniha dokáže... Nakoniec som sa však predsa rozhodol, že spravím to, čo je správne. Na konci mesta som ľahko našiel budovu ošarpanejšiu, než kniha v mojom podpazuší...vchádzam dnu...všade ticho... V strede veľkej haly stála prázdna, prachom pokrytá vitrína. Pomaly som knihu položil na jej miesto. Tma. Hluk, moja trieda, všetci sú tu, ale ich správanie nasvedčuje tomu, že i oni prežili niečo nezvyčajné...
Čarovná krajina
(Nikolka Fajkusová)
1.júna som prišla do školy a sme hodinu prírodovedy. Prišiel pán učiteľ, Neviem, čo sa stalo, lebo som nedávala moc pozor, ale zrazu som sa ocitla v krajine čarodejov. Ako prvého som k svojmu veľkému prekvapeniu stretla Harryho Pottera. Vzal ma k nim do školy, kde sme robili všelijaké čary. V škole boli aj niektorí zlomyseľní žiaci. Ja som sa ich trochu bála, no Harry nie. Trochu mi pomohla aj Hermiona, ktorá mi všetko vysvetli a starala sa o mňa. Mali sme hodinu čarovania. Dostala som čarovnú paličku a vraj, aby som povedala „fonky-tunk“. V tej chvíli sa rovno pred nami objavilo veľké priesvitné auto. V aute som sa potom mohla voziť až do začiatku veľkého metlobalového zápasu. Atmosféra bola napätá... Posledná minúta, Harry prihral Hermione, tá mne a ja.. už – už som dala gól, keď som tesne pred sebou zbadala múr, zavrela som oči. Miesto nárazu som však začula hlas pána učiteľa: „ Čo sa to s vami deje, decká ?“
Krajina zázrakov
(Miška Ďurčová)
Raz ráno som prišla do školy. Pani učiteľka chýbala a tak sme boli s pánom učiteľom. Ten priniesol knihu s nejakými receptami a podľa nej namiešal nejakú zvláštnu látku. Keď pridával poslednú prísadu, všetko zmizlo a a okolo mňa bolo odrazu tisíce zrkadiel. Boli veľké, malé, hranaté ,guľaté... Odrazu som sa ocitla pri zrkadle, ktoré sa zvláštne vlnilo. Rozhodla som sa, že sa zrkadla musím stoj – čo stoj dotknúť. Bez ďalšieho rozmýšľania som natiahla ruku... „Kde to som ? A ako je tu krásne !“ Na novom mieste boli zvieratá i ľudia, ktoré na prvý pohľad vyzerali priateľsky. Uvítali ma ako kráľovského hosťa a poskytli mi všetko pohodlie. Po skvelej večery nasledovala mäkká posteľ. Menej príjemné bolo už prebudenie skoro ráno. „Rozcvičkáááááááááááá“ kričalo minirádio, hneď pri posteli. Rozcvička bola futbal a vybíjaná a potom raňajky. Prišiel na rad celodenný karneval. Nič som tam nemala, no spolubývajúca ma upozornila, že stačí si len pomyslieť a všetko mám. Skúsila som to a ... fungovalo. Na karnevale som sa dozvedala, že som v krajine zázrakov. Po pol noci sa zjavil veľmi škaredý a zlý čarodejník, ktorý nás všetkých chcel premeniť na veľké škaredé čierne bubliny. Keď sa otočil ku mne, zatajila som dych a privrela oči. „Čo je s vami, lenivci?“ Prekvapene som oči opäť otvorila. Rovno pri mne stál pán učiteľ aj so svojim receptom. Okolo som videla všetkých svojich spolužiakov, ktorí vyzerali prekvapení aspoň tak, ako ja.
Môj výlet
(Evička Pašková)
Jedného dňa sme mali v škole prírodovedu. Podľa knihy sme niečo pomiešali a zrazu... Netuším ako sa to mohlo stať, ale odrazu som sa ocitla v hlbokom lese. „Kadiaľ ísť ?“ Stratila som sa. Cestu z lesa som nenašla, tak som si ľahla pod strom a zaspala som. Prebrala som sa na to, ako ku mne prišla lesná víla a vzala ma ku svojim kamarátkam tancovať na zábavu. Všade naokolo boli krásne farebné kvietky a ja som bola šťastná. Od toľkého tanca som vysmädla. Neďaleko bol potôčik. Keď som sa k nemu zohla, že sa napijem, uvidela som v ňom plávať žabku. Tá tak hrozne kvákala, až som sa ju pokúsila chytiť, aby som ju trochu upokojila. Keď som sa ju snažila pohladiť, vyšmykla sa mi a ja som pri prudkom pohybe spadla do vody. Strašne som sa zľakla a začala som kričať. V tej chvíli sa tá žabka premenila na krásneho princa, ktorý ma vytiahol. Keď som sa prebrala, bolo všade naokolo plno lesných zvieratiek. Porozprávala som im svoj príbeh a oni sa mi ponúkli, že ma vyvedú z lesa von. Odrazu sa zvieratká rozpŕchli na všetky strany a ja som si všimla veľkú čiernu rybu, ako vychádza z vody a mieri priamo ku mne. Stále bola bližšie a bližšie. Keď bola úplne pri mne otvorila ústa a...
„Čo je s vami, lenivci?“ Učiteľ sa mi zdal akýsi zamyslený. Myslím, že na Vianoce už rybu nechcem.
O priznej
(Naďka juhásová)
Bol deň ako každý iný. Prišla som do školy a dozvedela sa, že dnes nebude na prírodovede žiadne skúšanie, lebo naša pani učiteľka chýba. Miesto nej prišiel pán učiteľ a priniesol nejakú starú plesnivú knihu. Nerozumela som, čo v nej bolo, lebo to bolo voľajakým cudzím jazykom. Pán učiteľ nám nahlas čítal nejaký recept a zároveň ho aj vyrábal. „Ešte jednu prísadu.“... „Kde to som? Vyzerá to tu ako na nejakom hrade. Že by Trenčín?“ Zrazu som zbadal podivných pánov v plechových brneniach a železnými prilbami na hlavách. Po pravej ruke im trčali dlhé ostré meče. Bolo ich tam všade veľmi mnoho. Hádam sa pripravovali na dajaký súboj. Ja som mala na sebe dlhočizné šaty a prekrásne strieborné topánočky. Hlavu mi zdobili zlaté vlasy a vzácna koruna, vykladaná briliantmi a diamantmi. O chvíľu som sa dozvedela, že som hradnou paňou , že mám manžela i deti a má si pre mňa večer prísť drak Šmak, ktorý spáli celé kráľovstvo, ak ma nevydajú. Zrazu sa obloha nad mestom zatiahla a zhora sa zniesol drak. Manžel sa mu postavil do cesty, no drak bol veľký a mocný. O krátku chvíľu už s plameňmi pri puse smeroval priamo ku mne. Zavrela som oči... Ucítila som mocné pazúry draka. Schmatol ma, ale namiesto bolesti som počula známy hlas ako vraví: „Čo je s vami, lenivci.?“ A keď som celá roztrasená otvorila oči, zbadala som pána učiteľa ako sa na nás vyškiera. O pár dní som si v koši našla šupinku z dračieho panciera.
V zemi, nezemi
(Simonka Číková)
Raz prišiel pán učiteľ na hodinu prírodovedy. V rukách držal akúsi zvláštnu knihu. Čítal a zároveň vyrábal nejaký lektvár, alebo čo to bolo. „Čo to? Prečo počujem čvirikať vtákov ?“ Keď som konečne otvorila oči, priamo predo mnou stál Peter Pan. Keď sme sa zoznámili, rozprával mi, aké problémy majú s kapitánom Hookom, ktorý uniesol mnoho detí a je veľmi zlý. Nakoniec ma požiadal o pomoc. Najskôr ma však musel naučiť lietať a šermovať. Po dlhých dvoch týždňoch som dosiahla dostatok šikovnosti a začali sme spolu pripravovať plán. Rozhodli sme sa, že na loď zaútočíme večer, po zotmení a hneď ako tam budeme, vyslobodíme všetky deti. Náš plán bol dokonalý, ale zmaril ho ten ťuťmák Smee, lebo keď nás zbadal, všetkých hneď pobudil a my sme museli ujsť. Na druhú noc sme to skúsili znovu, ale po celej lodi boli rozostavené stráže. Potrebovali sme posily. Dlho som rozmýšľala. „ Delfíny!!!“ „To je nápad!“ Rozhodli sme sa, že Peter a ja napadneme loď spredu a delfíny z bokov. Po tichom útoku sa nám podarilo nehlučne obsadiť celú loď. Vošli sme do podpalubia. V jednej zamknutej izbe sa k sebe chúlili všetky unesené deti. Keď sme boli skoro preč, zavŕzgala mi pod nohou akási prehnitá doska. V momente boli všetci piráti na nohách. Začali sme utekať ako sme len najrýchlejšie vedeli. K príbytku Petra Pana sme sa dostali veľmi vyčerpaní a uťahaní. Ľahli sme si spať. Zrazu som začula hluk. „Čo to, že by nás piráti dostihli?“ S hrôzou otváram oči...som v triede a predo mnou učiteľ. Asi som si len trochu pospala na hodine. „Ale čo má znamenať tá odrenina na mojom kolene?“
Podmorské zážitky s Nemom
(Adam Juhás)
Raz nám v škole suploval pán učiteľ. Rozprával o akejsi rockovej hudby,padol som do mora a ocitol som sa v starovekom vraku lode. Cez veľké starodávne okno v podpalubí som zbadal Nema. Ten ma zasvätil do tajov neznámeho podmorského sveta. Upozornil ma aj na nebezpečných morských dravcov. V tej chvíli okolo nás preplával obrovský, na pohľad strašidelný žralok. Boli sme veľmi tichučko a žralok si nás našťastie nevšimol. Naďalej sme ticho sedeli v kapitánovej kajute, ktorá dýchala históriou a nad nami spala stará a hluchá teta chobotnica. Potajomky sme sa odplavili, aby sme ju nezobudili. Okolo rozprávkovo krásnych koralových útesov sme spozorovali tisíce pestrofarebných malých rýb. Koraly mali rôzne tvary a farby; podobali sa na obrovskú podmorskú záhradu. Pri obzeraní takejto krásy som si zabudol dávať pozor a zo zamyslenia ma vytrhol až krik Nema. Na poslednú chvíľu som sa vyhol veľkej rybárskej sieti, v ktorej bolo veľa rýb a veľká čarovná raja, ktorá bola veľmi smutná. Našťastie som mal pri sebe malú poľovnícku dýku, s ktorou som rozrezal sieť. Zázračná raja a ostatné ryby tak mohli vyplávať. Veľmi sme sa z toho tešili. Toto všetko sledovala obrovská a veľmi múdra veľryba, ktorá mi navrhla, že ma privezie na jeden rozprávkovo tichý a krásny ostrov. Súhlasil som a išiel som s ňou spolu s Nemom. Keď som vystúpil na neznámom ostrove, dal som si Nema do igelitového vrecúška, aby som mu aj ja ukázal krásnu, ale aj nebezpečnú pevninu. Pri potulkách po neznámom a nebezpečnom ostrove som stretol rodičov a sestru, ktorí ma hľadali. Ukázal som im svojho záchrancu Nema, ktorý mi pomohol v tom neznámom nebezpečnom, ale aj veľmi krásnom mori. Bol čas ísť domov. Najskôr som si chcel Nema zobrať so sebou, ale určite by bol smutný bez svojho podmorského sveta a bez svojich kamarátov. Tak sme sa rozlúčili a ja som ho vypustil späť do belasého mora. Každý sme sa vrátili ku svojej rodine. Ja som sa dostal späť do školy a ani neviem ako...
Sfinga
(Roman Choleva)
„Prečo zase chýba tá pani učiteľka?“ sťažujeme sa všetci v triede. Do tejto hlučnej vravy prišiel zamračený pán učiteľ. „Dnes vám suplujem ja. Skúsim si jeden pokus a uvidíme. Zatvoril som oči. Keď som ich otvoril zistil som, že som v Egypte. Bol som veľmi hladný, a tak som si išiel hľadať prácu do hlavného mesta Káhira. Mal som šťastie, nehľadal som dlho. Zamestnal som sa v egyptskom paláci ako sluha. Deň čo deň som pracoval v paláci. Stálo to za tú námahu: niečomu som sa priučil a čosi som si aj zarobil. Raz večer som sa pozeral na oblohu a počul som zvláštny hlas, ktorý mi vravel: „Urob na tomto mieste sfingu – spolovice človek, spolovice zviera.“ Tak som sa dal do práce. Práca na stavbe sfingy nebola ľahká. Mal som pomocníkov, ktorí pracovali od rána do večera. Jedného dňa našli pri práci starú opustenú hrobku. Tým začali prvé problémy so stavbou sfingy. Ľudia boli veľmi poverčiví a báli sa. Zo strachu z nepoznaného prestali pracovať. Zvuky, ktoré vychádzali z hrobky, naháňali všetkým strach. Takto to ďalej nešlo a rozhodli sme sa, že hrobku v noci otvoríme. Zohnal som tých najodvážnejších a pustili sme sa do práce. Trvalo nám to celú noc a až nad ránom sa nám podarilo hrobku otvoriť. Zistili sme, že zvuky vydával kocúr, ktorý do hrobky spadol cez malý otvor. Okrem kocúra v hrobke nikto nebol. Ľudia, ktorí sa predtým báli, sa spokojne vrátili do práce, aby dostavali sfingu. Dostavaná sfinga ohromila nielen Egypťanov, ale aj ľudí na celom svete. Stavba sfingy mi priniesla slávu a bohatstvo. Raz v noci sa mi vo sne vrátil ten zvláštny hlas: „Splnil si poslanie, ktoré som ti dal a teraz je čas vrátiť sa domov.“ Keď som znovu otvoril oči, bol som v triede medzi spolužiakmi.
Kúzelná škola
(Michal Tarbaj)
Pán učiteľ si zase vymyslel niečo nové, ako obyčajne. Niečo si tam vpredu namixoval a ... Ocitol som sa v kúzelnej škole, v ktorej bolo všetko čierne. Najprv som sa trochu bál, ale myslel som si, že to nemôže byť pravda. Tak som sa prešiel po tmavej chodbe a stretol som tam iné deti, ktoré sa učili čarovať. Zavolali ma, aby som sa s nimi išiel učiť kúzlo „Rictusempra“. Išiel som za nimi a doviedli ma do tmavej čiernej miestnosti, ktorá sa volala „Ochrana proti čiernej mágii“. Sadli sme si lavíc a učiteľ ma vyvolal ako prvého. Musel som obkresliť čarovnou paličkou kúzlo „Rictusempra“. Neurobil som to najlepšie, ale ani najhoršie. Potom som musel ísť do svetlých chodieb, kde som to kúzlo mal vyskúšať. Boli tam všelijaké potvory: slimáci štvornohí a chrobáci, ktorí vypúšťali horľavú kyselinu. Jeden ma zasiahol do nohy a na rane sa mi hneď vytvorila chrasta. Ostatné príšery mi ale nerobili problémy. Cvičenie som zvládol. Neskôr sme museli ísť do svojich čiernych izieb. Ľahol som si spať a v tej chvíli som sa objavil v triede. Zľakol som sa, ale potom som videl, že sa zľakli aj všetci spolužiaci a spolužiačky a dokonca aj pán učiteľ.
Nečakané priateľstvo
(Michaela Kormuthová)
Keď sme raz mali hodinu prírodovedy a suploval nám pán učiteľ, priniesol nejakú starú knihu. Začal robiť nejaké čachre a ...Ocitla som sa na jednom opustenom ranči. Prechádzala som sa a začula som erdžať koňa. Prišla som do stajne a čo vidím: biely zanedbaný kôň. Bolo tam aj sedlo, uzda, bič.. Skrátka všetko, čo potrebujem pre koňa. Osedlala som ho a vybrali sme sa na vychádzku k jazeru. Pri jazere bol dom aj so stajňou. Raz sme boli v lese a začalo prudko pršať a strhla sa búrka. Blesk zasiahol dom a ten začal horieť. Potom začalo fúkať. Fúkal prudký vietor, ktorý robil na neďalekom rybníku vlny. Práve v poslednej chvíli sa na breh vyvalila taká veľká vlna, že padla na dom a zahasila požiar. Onedlho sme išli opäť do lesa. Ako sme sa prechádzali, zbadali sme tam dlhú a širokú maštaľ. Boli v nej kone. Jedna stajňa bola prázdna, tak som tam dala svojho koňa. Ako som sa tam obzerala, uvidela som jedno dievča. Patrili jej všetky kone. Spriatelili sme sa. Chodili sme sa kúpať s koňmi, na prechádzky.... Raz kone utiekli a išli sme ich hľadať. Najskôr sme našli jedného, potom druhého a nakoniec všetky. Pásli sa na lúke. Bol to dlhý deň. Neskôr sme išli spať. Keď som sa zobudila, bola som v triede.
Film, či skutočnosť
(Filip Holdoš)
V škole sme na hodine prírodovedy robili rôzne pokusy podľa akejsi knihy, ktorú priniesol pán učiteľ. Vtom sa začalo z ničoho nič veľmi pariť. Para bola taká veľká, až som sa v nej stratil a vôbec nič som nevidel. Odrazu so mnou zatriaslo a ja som sa ocitol v neznámom dome, kde bolo veľmi veľa dvier. Pobral som sa k najbližším a otvoril som ich. Bola tam veľká lúka a lietali tam zvláštne vtáky, ktoré vyzerali ako netopiere. Zrazu sa tam objavil malý dinosaurus, ktorý sa pomaly blížil ku mne. So zatajeným dychom som ho sledoval a skúšal som sa pohnúť z miesta. Ale moje nohy boli ako prikované k zemi. Strašne som sa bál. Dinosaurus vydával také piskľavé zvuky, až ma z toho boleli uši. Zrazu som sa pohol a vybehol som z dverí von. Vošiel som do ďalších dverí, kde sa natáčal film o múmii. Bolo tam veľa ľudí, kamier, kostýmov a ...múmie. Vyzerali dosť hrozne. Jedna bola akurát pri mne a dýchala na mňa smradľavým dychom. Zrazu otvorila hnusné dolepené oči, z ktorých jej začali vyliezať chlpaté čierne chrobáky. Vtom na mňa zdvihla ruku a škrabla ma do krku. Chcel som sa ubrániť, tak som jej ju chytil, no zostali mi ruke len kosti. Začal som sa smiať, lebo som si pomyslel, veď je to len film. No ona na mňa prehovorila a ja som začal utekať a búchať na zavreté dvere, ktorými som sa chcel dostať von. Vtedy na mňa niekto zakričal a buchol ma do pliec. Spadol som a odrazu som sa ocitol znova na hodine prírodovedy. Nevedel som si vysvetliť, ako sa to mohlo stať.
Prázdniny v Afrike
(Richard Meszaros)
Jedného dňa, keď som chodil do tretej triedy, pán učiteľ na hodine prírodovedy otvoril nejakú knihu. A zrazu som sa ocitol v Afrike. Hľadal som nejaké živé bytosti. Po dlhom chodení a hľadaní som v ďalekej osade našiel ľudí, ktorí boli čierni. Títo ľudia boli čudne poobliekaní. Okolo pása mali obtočený len kúsok handry. Po našom zoznámení ma pozvali na lov gaziel. Podarilo sa nám chytiť dve gazely. V tom okamihu na nás vyskočil tiger. Aj na mňa vyskočil a skoro ma zabil. Ale jeden z domorodcov na poslednú chvíľu hodil oštep a zabil ho. Poďakoval som, že mi zachoval život. Potom záhadne zmizol. Neskôr som našiel druhú osadu. Bohužiaľ, nezistil som hneď , že tu bývajú ľudožrúti. Chytili ma. Na večeru mali podávať mňa. A veru, netrvalo dlho a už som bol v hrnci. Zavrel som oči. Keď som ich znova otvoril, bol som v triede a pán učiteľ zatváral knihu.
Čierna Perla
(Tomáš Košírer)
Jedného dňa na hodine prírodovedy sme robili pokusy a vytvorili sme čarovný nápoj, z ktorého sme začali snívať. Mne sa prisnilo, ako som bol kapitánom na lodi. Môj čarovný príbeh sa odohral na plavbe bojovou loďou. Volala sa Čierna Perla. Bolo to ako v starodávnom filme. Celý príbeh sa odohrával pred niekoľkými rokmi. Bolo sme piráti a bojovali sme s nepriateľmi. Útočili sme delami, puškami aj mečmi. Vyhrávali sme bitku za bitkou. Jedného dňa sme sa pripravovali na veľkú akciu, prepadnutie bohatých na veľkej výletnej lodi. My sme boli totiž dobrí piráti. Prišiel večer a zaútočili sme. Bol to veľmi ťažký boj. Veľa z nás sa zranilo, aj ja som mal poranenú ľavú ruku, bola zlomená v zápästí a pravú nohu som mal poranenú mečom. Odniesla si to aj naša krásna Čierna Perla. Naši protivníci ju zasiahli delom a my sme sa začali potápať. Boli sme však ostražití a ja ako kapitán som zavelil bojovať ďalej. Oplatilo sa ďalej bojovať, lebo na brehu sme zakotvili ako víťazi. Všetci sme sa tešili, že sme vyhrali a olúpili bohatých. Vtom som sa prebudil zo sna a bol som rád, že som v škole na hodine prírodovedy- som zdravý a nie som zranený.
Severný pól
(Naďka Juhásová)
V škole sme robili pokusy a každý z nás sa ocitol tam, kde chcel. Ja som sa ocitla na severe. Bola tam strašná zima a a ja som mala krátke nohavice a tričko s krátkymi rukávmi. Prechladla som. Zatmelo sa mi pred očami. Posledné, čo som videla, boli ľudia s bielymi kožušinami. Dostala som takú nádchu, ktorá sa nedala vyliečiť. Domorodci ma zázračne uzdravili. Dali mi kožušinu z veľkého bieleho medveďa. Znovu som zaspala. Keď som sa zobudila, bola som v iglu, kde mi dali rybaciu polievku a teplý čaj. Konečne mi bolo teplo. Zrazu sa neďaleko ozvali výkriky. Zistila som, že sa tam topia deti – nikto z nich nevedel plávať. Zhodila som kožuch a skočila do vody. Otvor bol malý a preto som si rozrezala nohu. Veľmi ťažko sa mi plávalo. Postupne som vytiahla všetky deti. Vyliezla som a dala si na seba kožuch a zase mi dali polievku z ryby, teplý čaj a lieky a išla som si ľahnúť. Zaspala som. Keď som znovu otvorila oči, uvidela som svojich spolužiakov. Prekvapene som si uvedomila, že rana na nohe ma stále bolí.
Moja priateľka veľryba
(Zuzka Múčková)
Pán učiteľ začal miešať rôzne lektvary, keď zrazu niečo vybuchlo. Pamätám si iba na veľký rachot. Keď som sa prebrala, zistila som, že som hlboko pod morskou hladinou. Začala som trepať rukami-nohami, lebo som sa bála, že sa utopím. Našťastie som zistila, že viem dýchať. Bola som prekvapená. Chvíľu som blúdila medzi morskými rastlinami a korálovými kríkmi. Okolo mňa plávali ryby, aké som ešte nevidela. Čudovali sa, čo som to za rybu. Ani ja som všetky rybky nepoznala. Zrazu sa ku mne priblížil morský koník s malou makrelou. Chvíľku okolo mňa plávali, kým ich nevyplašil dlhý pĺž. Opýtal sa ma, čo tu robím. Povedala som, že neviem, ale chcem sa čím skôr vrátiť domov. Chcela som sa ho ešte opýtať, či nepozná cestu von, ale zrazu zmizol. Nado mnou sa zrazu objavil veľký tmavý fľak. Myslela som si, že je to loď, tak som k nej začala rýchlo plávať. Keď som sa priblížila, zistila som, že je to veľryba. Chcela som rýchlo odplávať, ale nepodarilo sa mi to. Veľryba mala štikútku a pri jednom čkaní ma stiahla do svojej veľkej tlamy. Bola v nej poriadna tma a zápach. Od strachu som začala plakať. Našťastie to bola dobrá veľryba. Ospravedlnila sa mi, že ma vystrašila a sľúbila mi, že mi pomôže. Plávala čo najbližšie k brehu. Potom mi povedala, nech ju pošteklím na ďasne. Vtom si silno kýchla a mňa vypľula na breh. To som sa už našťastie prebrala v škole vo svojej lavici.
Ako sme s Harrym prekabátili pirátov
(Lukáš Polakovič)
Jedného dňa som prišiel do školy. Práve sme mali hodinu prírodovedy. Pán učiteľ nám ukazoval prírodný pokus. Zmiešal tam nejaké prášky a ... Išli sme nekonečnou chodbou až sme sa dostali na koniec. Takmer sme spadli do hrozitánskej priepasti. Bola veľmi hlboká a tmavá. Zľakli sme sa. Motýle nám ukazovali cestu, ako sa dostať von. Jeden z motýľov kývol čarovnou paličkou a ocitli sme sa v našej izbe. Na druhý deň sme sa dobre vyspali a išli sme na raňajky. Učitelia nám dali na dnešný deň voľno. My sme s Harrym nasadli na lietajúce metly. Len tak sme sa naháňali vo vzduchu. Z výšky sme zbadali ostrov, na ktorom sa pohybovali malé postavy. Leteli sme bližšie. Metly sme zmenšili a schovali sme si ich do vrecka. Pomaly sme sa približovali a zistili sme, že sú to piráti. V ich pevnosti sme zbadali klietku, v ktorej väznili zajatcov S Harrym sme sa dohodli, že ich vyslobodíme. Vo vrecúšku sme mali zázračný prášok, ktorý uspí aj slona. Ale ako ich uspať? Zahalili sme sa čarovným neviditeľným plášťom a išli sme na vec. Piráti mali v pevnosti sudy s vínom. Čakali na chvíľu, kedy všetci zaspia. Rozbehli sme sa k ohrade a pustili sme zajatcov. Boli to deti, ktoré piráti uniesli z vedľajšieho ostrova. Deti nám veľmi ďakovali. Nasadli sme na metly a všetkých sme odviezli na pirátskej lodi na ich ostrov. Náčelník sa veľmi potešil, keď uvidel deti. Vystrojil nám veľkú hostinu. Ani sa nám z ostrova nechcelo, ale slnko začalo zapadať a my sme sa museli vrátiť. Poďakovali sme sa za pohostenie a deťom sme sľúbili, že ich prídeme navštíviť. Vtedy sme začuli píšťalku pána učiteľa, ktorý nás volá na večeru. Rýchlo sme si zväčšili metly, nasadli sme na ne a odleteli sme z ostrova do našej školy. Večer sme sa dohodli so všetkými spolužiakmi, že si povieme o tom, čo sme robili. Keď som išiel po schodoch, pošmykol som sa a udrel som si hlavu. Prebral som sa až o chvíľu, no aké bolo moje prekvapenie, keď sa miesto Harryho nado mnou skláňal môj kamarát Tomáš aj s učiteľom.
Putovanie ľudským telom
(Richard Pavlík)
Jedného dňa sme v škole robili pokus vo veľkom kotle. Dávali sme tam rôzne veci a zrazu som sa ocitol v ľudskom tele. Zistil som, aké zázraky sa v nás dejú: videl som, ako srdce pumpuje krv, ako žalúdok a črevá spracúvajú potravu, čo dokáže pečeň. Ďalej som sa išiel pozrieť ako fungujú obličky a potom som pozoroval zázrak nášho tela – dýchanie. Ako som tak išiel, narazil som na biele krvinky. Chceli ma zničiť, ale ja som siahol do vrecka a vytiahol som gumipušku. Začal som po nich strieľať a nakoniec odišli. Potom som sa išiel pozrieť do mozgu, ktorý riadi celé telo. Ako som sa tak prechádzal po nervových dráhach, zrazu do mňa narazil neurón 1378. Zatmelo sa mi pred očami. Keď sa znovu rozjasnilo...bol som v triede a okolo mňa všetci spolužiaci.
Veľký metlobalový zápas
(Majo Farkaš)
V škole sme robili pokus. Zrazu som veľmi túžil byť niekde inde. Stalo sa. Áno, som na Rokfortskej škole. Sedíme všetci na metlobalovom zápase a povzbudzujeme hráčov. Zápas je veľmi napínavý. Harry letí za zlatou strelou, ktorá mu neustále uniká. Keď prudko preletí nad našou tribúnou, myslíme, že spadne zo svojej super metly. A vtom vidíme: Harry chytil zlatú strelu. Môj kamarát Harry práve vyhral. Po zápase ideme do zámku, aby sme vyskúšali svoje čarovné prútiky. Harry ma chce naučiť kúzlo, aby som sa vedel ubrániť pred zlým čarodejom Valdermorom. To kúzlo sa volá „expecto patronus“. Jeho patronus má tvar zlatého jeleňa. Po dlhých hodinách skúšania sa podaril aj mne. Má podobu strieborného zajaca. Konečne som čarodejom. Ešte jedno kúzlo: „Fenta, plenta“. Kde som to? Veď je to naša trieda a pán učiteľ.
Kleopatra
(Barborka Mazanová)
Prišla som pred školu ako hociktorý iný deň. Prvú hodinu sme mali mať prírodovedu s pani učiteľkou. Namiesto nej k nám prišiel pán učiteľ. Robil pokusy podľa nejakej knihy. Pamätám si len, že som sedela v lavici. Potom... Ocitla som sa niekde, kde bolo veľmi horúco. Hovorím si“ čo tu robím“, skúsim sa opýtať sluhu, ktorý bol Japonec. „Je tu nejaký Slovák?“ Niečo zamrmlal, ale nerozumela som ani „ň“. Našťastie tam jeden bol a oslovil ma: „Tu sú šaty a teraz sa prezleč za Kleopatru.“ Vtom niekto ohlásil: „Prichádza kráľovná!“ Potom ma sluhovia uniesli a chceli mi odťať hlavu. Ale v tej chvíli prišiel princ, aby ma vyslobodil. Keď som už-už verila, že ma vyslobodí, padol v boji. Zavrela som oči a potichu povedala vyčítanku „eniky, beniky, kliky, bé“ a vrátila som sa ku kamarátkam. „Čo je s vami lenivci?“, počula som odrazu priamo pred sebou. Bol to náš pán učiteľ.
O chlapcovi, ktorého vtiahol počítač
(Adam Gonda)
„Zas do školy. To je teda super.“ Vykračoval som si do školy. Na prvú hodinu prišiel pán učiteľ a povedal, že bude dnes s nami namiesto pani učiteľky. Bolo mi to jedno, lebo sme mali s Mišom rozohrané piškvorky. Učiteľ si tam niečo mieša. Ale... Keď som otvoril oči, ocitol som sa v počítačovej hre, ktorá sa volá ZACK. Začal som hrať a po chvíli bola okolo mňa úplná tma. Potom sa všetko rozjasnilo. Bol som v nejakej džungli. Pustil som sa po neznámom chodníku. Chvíľu som išiel a zbadal som dom. V tom dome som sa ubytoval. Neskôr som si išiel pozrieť okolie. Našiel som tam nejaké veci. Vedel som, že ich budem potrebovať. Boli to tieto veci: lampáše so zápalkami, lavica, poduška a krčahy s vodou. Na druhý deň som našiel niečo pod zub. Na tretí deň zase staviteľské potreby. Na štvrtý deň zaujímavé knihy. Na piaty deň mapu džungle a liečivé pomôcky. Na šiesty deň sa mi stalo čosi nezvyčajné. Išiel som z nejakej jaskyne a pri vchode som uvidel kresby pravekých ľudí. Potom som si zažal lampáš a uvidel medvedie kosti. Začal som sa báť a radšej som vybehol von z jaskyne. O chvíľu som prišiel pred chatrč a zistil som, že sa rozpadla. Pred chatrčou sedeli opice a smiali sa. Začal som stavať so stavebným materiálom. Potom som si pozbieral veci a dal som ich do chatrče. Keď som vyšiel von, zistil som, že mi chýba vankúš. Uvidel som ho asi 50 m od chatrče. Vedel som, že ho tam odniesli tie potvorské opice. Na siedmy deň som našiel rieku. Bola veľmi veľká. Z ničoho- nič sa zotmelo. Niekto ma chytil za plece a povedal mi, aby som plával. Začal som plávať a zrazu som vyplával von z obrazovky. Pred sebou som uvidel celú svoju triedu aj s pánom učiteľom.
Prázdninový pobyt v človeku
(Oliver Dobiáš)
V škole sme robili pokusy. Pri týchto pokusoch som sa zmenšil. Potom som vyliezol na stenu, šmykol som sa a padol som do malinovky. Niekto ju vypil a tak som sa dostal do tela. Prechádzal som sa v hlave, videl som tam všetky úžasné veci. Potom som sa spustil do krku, až som spadol do brucha. V tej chvíli začal ten človek jesť chlieb. Našťastie ho rozožrali kyseliny. Nakoniec sa mi podarilo vyšplhať sa do úst. V tej chvíli si ten človek kýchol a vykýchol ma von. Našli ma nejakí ľudia, musel som sa k nim dostať po akejsi vlásočnici. Riskol som to a spustil som sa dole. Zrazu zapraskala... „Čo je s vami, lenivci?“ Keď som prišiel domov, tak sa mama čudovala, prečo mám špinavé nohavice. Na záver ešte dodala: „Vyzeráš ako Tarzan, čo sa spúšťal po lianách“...
Superpolicajt
(Matúš Tuhý)
V škole sme robili pokusy a každý z nás sa mohol dostať kam práve chcel. A ja som sa dostal na policajnú stanicu. Najprv som nevedel, čo sa vlastne stalo, ale asi po hodine mi to došlo. Pán učiteľ hovoril o nejakom kúzle. Moje premýšľanie prerušil alarm. Všetci začali pobehovať hore – dole. Niekoľkokrát ma dokonca zhodili. Dozvedel som sa, že naháňajú nebezpečného zločinca. Poprosili ma o pomoc a ja som bez váhania povedal „áno“. A hneď sme išli na vec. Po rozsiahlom pátraní sa mi podarilo objaviť starú fabriku, kde sa tajne ukrýval. Plány nám však nevyšli. Podarilo sa mu zobrať dve deti ako rukojemníkov. Dlho sme čakali. Keď vyšiel von, dostal som nápad. „Použijeme hydrant!“ Hneď sme to vyskúšali. Zranil päť policajtov, lebo použil zbraň. Ale ináč sme boli v poriadku. A všetci mi ďakovali. Odrazu sa ten zločinec vytrhol policajtovi, ktorý ho držal a rozohnal sa po mne. Zavrel som oči, ale úder som nepocítil. Keď som oči opäť otvoril uvidel som vedľa seba Dášu. Bola akási zamyslená...
Doba kamenná
(Filip Malkus)
„Zasa raz normálny deň ako všetky ostatné. Nuda. Najradšej by som nešiel do školy, ale to nejde len tak ľahko. Prvú hodinu máme „prďák“, tak to bude celkom fajn.“ Pani učiteľka nebola v škole a tak sme mali suplovanú hodinu. Pán učiteľ nám chcel ukázať nejaké pokusy zo starej knihy. Moc som si to nevšímal, lebo sme s Evičkou mali rozohranú vynikajúcu partiu piškvoriek. „Ideš“, povedal som. Lenže... Ocitol som sa uprostred hlbokej džungle. Vtom som zistil, že som v dobe kamennej. Poobzeral som sa dookola, až som zbadal čudné zviera. Chvíľu som ho pozoroval a zdalo sa mi, že sa naštvalo a začalo na mňa syčať. Potom ukázalo veľké zuby. Ja som mal iba palicu a kameň. Dlho som s ním bojoval a bol som veľmi vyčerpaný. Konečne sa mi podarilo ho zraniť. Pri poslednom útoku ma však poštípal a ja som strácal zvyšky síl. Našťastie ma zachránili domorodci. Zobrali ma do svojej osady, kde som sa rýchlo zotavil. Na oplátku som s nimi išiel na lov. Nečakane sa tesne pri nás objavilo obrovské zviera. Keďže sme boli iba piati, museli sme sa rozdeliť. Po ťažkom súboji sme zviera zdolali, no opäť som utŕžil ťažké zranenie. Tentokrát to bolo oveľa horšie. Mal som vysokú horúčku a tmavé fľaky po celom tele. Nikto nevedel, čo má so mnou robiť. Zrazu ma niekto chytil za krk a ja som si uvedomil, že to nie je domorodec, ale môj kamoš Oliver. Keď som sa vrátil domov, zistil som, že fľaky z môjho tela ešte stále nezmizli. „Čo je s vami, lenivci?“ Bol tu náš učiteľ a spolužiaci a Evička už netrpezlivo čakala na môj ťah. Fľaky dodnes schovávam.
Doba ľadová
(Lucia Fábryová)
Jedného dňa som išla do školy. Prvá hodina bola prírodoveda. Naša pani učiteľka síce chýbala, ale pán učiteľ Králik prišiel miesto nej a priniesol so sebou aj nejakú knihu. Povedal, že sú v nej rôzne staré recepty a že si spolu skúsime niečo vyrobiť. Nedávala som moc pozor a tak som si ani nevšimla, že pán učiteľ to tam všetko mieša a mixuje... Zbadala som mamuta, leňochoda a medveďa. Zvieratá vyzerali pokojne. „Čo som v ZOO?“ pomyslela som si. Opatrne som sa k nim priblížila. Zrazu sa ku mne otočil mamut a opýtala sa: „Prečo si sa k nám pridala?“ „Lebo som sirota. Môj otec bol najlepší zo všetkých mužov.“ Potom sme spolu chvíľu putovali krajinou. Odrazu na nás spoza kríku vyskočili štyri tigre. Mamut bojoval zo všetkých síl. To isté aj leňochod a medveď. Tigre však boli vo veľkej presile. Postupne nás tlačili rovno k priepasti, ktorou pretekala mohutná rieka. Nezostávalo nám nič iné, len skočiť dolu. S prvým dotykom vody som sa opäť ocitla v triede na hodine prírodovedy. „Čo je s vami, lenivci?“ Pán učiteľ sa na mňa skúmavo zahľadel a spýtal sa: „Kde si to vzala?“ Pozeral na moju doškriabanú pravú ruku, v ktorej som pevne zvierala tigriu srsť.
Venujeme
všetkým,
ktorí
ešte
veria
na
zázraky.
Simonka, Oliver, Miška, Lucka, Nikolka,
Majo, Veronika, Adam, Dáša, Filip, Naďka, Roman, Adam,
Miška, Tomáš, Filip, Barborka, Rišo, Zuzka,
Evička,
Rišo II.
Lukáš,
Marek,
Mišo,
Matúš,
Paťka,
Silvia,
A
Dávid : )
