Napriek tomu, že moje poznatky v záležitostiach cirkvi nie sú nijakovsky svetoborné, okamžite mi došlo, že prijímanie je záležitosťou katolíckou. Víťazoslávne sa usmievam a stručne nešťastníčku informujem, že ide určite o katolícky kostol. Na moje veľké prekvapenie, však pohľad posmutnel ešte viac. Chvíľu sa nič nedialo. Potom sa naveľa ozval tichý hlások: „Áno, to viem, ale, ...keď ja neviem, ktorý je katolícky...pani katechétka nám vravela, že sú tu dva kostoly. Jeden má zelenú strechu a druhý tmavosivú. A ja si teraz nespomínam, ktorá strecha to bola....“ „No čo, keď strecha, tak strecha. Počkaj ma tu, hneď sa vrátim“ oznámil som a odkráčal som do školskej knižnice, kde som našiel publikáciu plnú račianskych fotografií. Vzápätí som bol späť a už od dverí volám: „Je to tá tmavo sivá.“ Tvár dievčaťa sa rozžiarila. Pousmial som sa i ja. „Kiež by sa všetky problémy v oblasti rozdielneho vierovyznania dali takto jednoducho poriešiť,“ zamrmlem si popod fúzy, ale dievčina už mi nevenuje pozornosť a uteká preč.
