Napnuté svaly vystrelia ako na pružine, všade sa rozlieha zvuk udierajúcich čepelí a obaja športovci skvele zvládajú útok i obranu. Odrazu Kubánec urobí fleš (rýchly útok vybehnutím), Francúz vyskočí, brilantným spôsobom vykryje a ešte vo výskoku odbodáva kubánskemu reprezentantovi na chrbát. Pri dokončovaní odbodu stihne zvolať: „Si obyčajné hov... Aj tak vyhrám ja.“
Mal pravdu. Po tomto semifinálovom zápase, ktorý mnohí odborníci považovali za jeden z tohoročných najkrajších a najkvalitnejších, zdolal i ďalšieho súpera. O necelú hodinku už stál na najvyššej priečke stupňov víťazov. Dokázal to. Je majstrom sveta.
So šermom som začal ako šesťročný a odvtedy bol šerm mojím životom. Trénovali sme päť dní v týždni a každý víkend sme cestovali na súťaž. Výhra znamenala všetko. Dobré a zlé dni záviseli od dobrých a zlých výkonov v telocvični. Neexistovalo nič iné. Len šerm. Je to už dobrých desať rokov, čo som sa ako pretekár zúčastnil na svojom poslednom svetovom pohári. Čas od času, keď sa dostanem na nejaké vrcholné podujatie (tentokrát už iba ako rozhodca), ma pochytí nostalgia a spomínam si na ten hrejivý pocit z víťazstiev. Nachvíľu sa zasnívam a predstavím si, aké by to asi bolo, keby som sa vtedy nerozhodol skončiť kariéru reprezentanta... Na prvý pohľad lákavé, no vzápätí si uvedomím, koľko som toho stratou tej pominuteľnej slávy získal a viem, že všetko je tak, ako má byť.
