- Vieš, ako som ti hneď po obede volala, že mám požičaný spolužiakov zošit a musím mu ho dať večer na tréningu? No a ty si mi povedal, že na tréning dnes nejdeme. Lenže ten spolužiak už v tom čase nebol v škole, tak som mu ho nemohla vrátiť. -
- Nerozumiem. -
- A tak som sa ťa spýtala, či by si mu ho mohol hodiť domov, keď už prídeš do Rače autom. -
- Stále nerozumiem. -
A ty si mi odpovedal, že nemohol, nakoľko utekáš pre Beňa na očkovanie. A mám si to vraj vyriešiť sama. -
- A? -
- Obehla som teda všetkych spolužiakov, či nemá niekto na neho číslo. Vieš, zavolala by som mu, aby si poňho skočil, kým som ešte v družine. No nikto nemal. -
- Ale ako to súvisí s tvojim naškriabaním domácej úlohy? -
- Toto nie je môj zošit, ale jeho. Napísala som tú úlohu za neho, aby nedostal poznámku, poprípade päťku len preto, že mi požičal zošit. -
- To je milé. Ale prečo tak...- ani som nedopovedal a už mi vysvetlila, že...
- No a aby si pani učiteľka nevšimla, že som to písala ja, odkúkala som jeho škrabopis. -
- Dômyselné, - vravím a zazubím sa.
Keď som nad celou tou situáciou neskôr premýšľal, napadlo mi, že je to celkom pekná ukážka hľadania riešenia problému. Najskôr najednoduchšie riešenie: Zavolám ocinovi, nech to vyrieši. Nevyšlo a tak prichádza na rad druhý pokus: Získam číslo na spolužiaka, zavolám mu, nech si to rieši on. Keďže ani to nevyšlo, prichádza núdzový a najťažší variant: Napíšem to zaňho :)
Neviem, čo si okrem unavenej ruky odniesla z tohto príbehu Veve, ale ja si do mojich myšlienok zapisujem vetu: Škola nie je, respektíve - NEMALA BY BYŤ, len o učení poučiek a faktov, ale o hľadaní a nachádzaní riešení problémov. Lebo len takáto škola pripraví naše deti na skutočný život.
...a potom mi ešte napadlo, že možno o dvadsať rokov, až sa stretnú s pani učiteľkou na stretávke, tak sa jej priznajú a ona im povie, že na to prišla už vtedy dávno v škole, ale bolo jej sympatické, ako sa Veve zachovala a tak sa na tom všetci traja iba zasmejú...aspoň dúfam :)
