„Koniec? Dávid, nesranduj! Ako chceš hovoriť o KONCI v nekonečnom priestore a čase...“ Sedel vedľa mňa, na mieste, ktoré bolo doteraz prázdne a ja som sa zahanbil. Človek by sa nemal hanbiť za svoje myšlienky, koniec koncov prichádzajú z nás, z nášho vnútra, z hĺbky našej prapodstaty. Ale i tak som sa zahanbil a pokúsil sa zaklamať, že to je nedorozumenie. Že pravdepodobne iba zle porozumel mojim myšlienkovým pochodom. Usmial sa. „Priznaj sa, že máš strach.“ Povedal som mu, že je smiešny. Dobre si pamätám, že smrť neexistuje. Pripomenul som mu, že mimochodom to bol práve on, kto mi sprostredkoval toto poznanie a teda nemám dôvod sa báť. Zvážnel. „Koho sa tu snažíš oklamať? Mňa? Seba? Môžeš oklamať ľudí z vonku, ktorí do teba nevidia, ale mal by si vedieť, že hradby, za ktoré sa ukrývaš, z teba robia kus ľadu a nie ľudskú bytosť. Jasné, vďaka nim zostaneš v bezpečí,“ pri vyslovovaní slova „bezpečie“ sa nepríjemne uškrnul, „alebo presnejšie povedané vo svojej predstave bezpečia. Ale nezabúdaj, že tie isté hradby, ktoré ťa chránia, ti zároveň bránia v skutočnom poznaní.“ Nahneval som sa: „Čo po mne chceš? Aby som sa nechal zraňovať kdekým? Len tak, keď sa niekomu zamanie? Prečo by som sa mal vystavovať riziku, že to niekto zneužije a zasiahne ma práve vo chvíli, keď to budem najmenej potrebovať? Ako mám potom taký rozbitý fungovať? Ja mám aj zodpovednosť. Musím sa starať o rodinu a ...“ Takmer som po ňom kričal. „Dávid, prestaň. Vieš veľmi dobre, že toto nemá s tvojou rodinou nič spoločné...ak nerátam to, že sa tvoji najbližší vďaka tvojim hrubým hradbám k tebe nedokážu dostať...“ odmlčal sa. „Dávid, ak nedokážeš prijať vlastnú slabosť, nikdy nikdy nezažiješ to skutočné. Skutočnú radosť i žiaľ, šťastie a smútok. Je to, akoby si bol v dobre utesnenom skafandri. Áno, v skafandri sa nenakazíš chrípkou, hádam ani zima ti nebude. No nikdy cez neho nepocítiš skutočné teplo dotyku, alebo mäkkosť bozku.“
„Tak čo mám robiť?“ spýtal som sa sklesle... „Len blázon rozdáva rady druhým, keď vie, aký je sám bezradný. A ja blázon nie som...“ „Tak čo mám robiť,“ zopakoval som nástojčivo otázku, nevšímajúc jeho odpoveď. „Dávid, vieš, čo hovorievaš deťom v škole, keď ti položia otázku, na ktorú poznajú odpoveď? Povieš im, že ak poznajú odpoveď, nie je dôvod, aby sa pýtali teba...“
...Lietadlo sa sťažka odlepilo od zeme...
