reklama

Chceš písať skutočne? Tak potom je len jedna cesta..Nepíš!

Nad starým lesom zafúkal vietor. Slnko si ustlalo v najvyšších konároch smrekov a odložilo žltý šat..."To sú strašné kraviny!" buchol som päsťou do stola a začal mazať všetky tie hlúposti. "Si rovno môžem založiť ružovú knižnicu. Nechcem písať také somariny!" zahlásil som sám pre seba. Hneď na to, som vyšiel na balkón a zvalil sa do prúteného kresla.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (9)

Padala hviezda. ... "Tak ich nepíš," ozval sa ktosi za mnou. Som smiešny, keď hovorím ktosi, lebo viem presne, kto to bol. Bol to môj najlepší priateľ. Vždy si chodí, ako sa mu zachce. Sadol si potichu vedľa mňa. Čakal. Vedel, že začnem hovoriť. Vždy som to bol ja, kto začal hovoriť. Takmer som ho nenávidel za toto poznanie. Začal som skoro krikom: "Som plný..Nie! Som preplnený myšlienkami, hlava mi ide puknúť..a stále prichádzajú nové a nové veci.. chcem o tom písať. Odmlčal som sa. Chcem písať a túžim po tom, aby to ľudia čítali..." Nastalo dlhé ticho. Nekonečné ticho. "Si smiešny," oznámil znudene a chystal sa odísť. Nechcel som, aby odišiel, no zároveň ma jeho nezáujem nesmierne hneval. Pozrel som naňho: "Som smiešny? O čom to hovoríš? Veď chcem písať o svojich pocitoch a o poznaní a..." hľadal som ďalšie slová a snažil sa pôsobiť pokojne napriek tomu, že mnou lomcoval riadny hnev.. "Ak sa rozhodneš napísať svoje myšlienky, aby ich druhí čítali..si smiešny. Skutočné veci sa nedajú napísať, ba ani prečítať."

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Teraz ma fakt naštval, no než som stihol akokoľvek oponovať, pokračoval: "Písanie, je len vonkajší prejav. Chytíš pero a čmáraš, alebo to ťukáš na klávesnici. Ale to môže naozaj každý. Chceš písať SKUTOČNE? Tak potom je len jedna cesta. Nepíš!" Odmlčal sa a ja som nechápavo hľadel na jeho tieň. "Ak to má byť SKUTOČNÉ, nepíš," zopakoval tvrdo. "Tak to je super a čo s tým mám spraviť? Veď som ti práve povedal, že to potrebujem dostať von! Že ma to ťaží a neviem si pomôcť!" takmer som kričal. Ani sa na mňa nepozrel: "Je rozdiel písať a PÍSAŤ a potom prirodzene aj čítať a ČÍTAŤ." Na moment som mal pocit, že sa usmieva, no potom znova zvážnel. Pokračoval. "Preži to. Hlboko v sebe..pri písaní ťa to musí bolieť, alebo tešiť..pokojne sa pri tom hlasno smej, alebo plač, ale IBA písať nestačí! Musíš PÍSAŤ!" Padla ďalšia hviezda.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

"Máš pravdu, som len prach, hlupák, čo hľadá cestu.. niktoš, ktorý vo vlnách osudu.." Nekompromisne ma prerušil: "Bla, bla, bla, prestaň s tými pózami. Predo mnou sa nemusíš na nič hrať. Pár rokov sa poznáme, nie?" Teraz som toho mal dosť: "Do čerta, čo po mne chceš?" "Ja?" opáčil. "Ty si vravel, že.." "Viem, čo som vravel. Neštvi ma!" začínal som byť riadne nahnevaný. "Vravel si, vravel si...a ty to všetko vieš, lebo ty všetko vieš!" "Áno, viem. Už.." Strohá odpoveď ma zarazila. Nastalo ticho. Nebolo trápne, ale predsa len to bolo ticho. A to je vždy nepríjemné..

Podobne, ako vtedy, keď som bol za ním v nemocnici. Sedel som na jeho posteli a masíroval mu chrbát. Všimol som si vtedy hrčky na jeho hlave. Nepovedal som nič. Potom sme mlčky pozerali správy. Tupá Markíza. Poslal ma na balkón, vraj tam má puding. Mám vziať dva. Jeden aj pre mňa. Boli to ružové pudingy, ktoré som neznášal. Už od škôlky. Vtedy nás nútili, jesť ich aj s puckami a mňa z nich napínalo. Zjedol som ho. Poďakoval som. Napravil vankúš. Správy boli absolútne o ničom. Rozlúčili sme sa. Ďalšíkrát ma do nemocnice za ním nepustili. Vraj je vonku chrípková epidémia a pacienti by mohli byt ohrození na živote v prípade nákazy. Potom som telefonoval do nemocnice. Ozval sa mi spolubývajúci. Aspoň sa tak predstavil. Som absolútny kretén. Veď keď som tam bol naposledy, žiaden spolubývajúci s ním nebol. Odkázal ma na ošetrujúceho lekára. Ten na priateľových rodičov. Stále mi to nedoklaplo, som neuveriteľný hlupák. Hovoril som s jeho otcom. Marek vraj zomrel. Pohreb bude v stredu na moje narodeniny. Prázdno.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

"Skutočný príbeh, musí bolieť toho, kto ho píše, no i toho, kto číta. Budú prežívať každú sekundu príbehu a budú ju cítiť kdesi hlboko v sebe. Skutočné príbehy sa nepíšu, ba ani nečítajú. Skutočné príbehy sa žijú..A prestaň už s tou smrťou. Som ti jasne povedal, že smrť neexistuje!"

Zo susedného domu sa ozval akýsi opilec. Spieval. Všade bola tma a padla ďalšia hviezda..

Dávid Králik

Dávid Králik

Bloger 
  • Počet článkov:  930
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Bývalý (m)učiteľ na I. stupni ZŠ, ktorý sa platonicky priatelí s Jonathanom Livingstonom, so Siddhárthom a hobitmi. Znamenie vodnára ho predurčuje k uletenosti všetkými smermi - hudba, literatúra, šport ... Zoznam autorových rubrík:  Moja malá fikciaViera ako ju cítimAj také sa mi staloMoje malé postrehyZo životaŽivot je krásnyMalé gramatické okienkoLogopedické okienkoRozprávky (aj) pre dospelýchMilovaťžofiuNedeľná ... veď viete : o )))Biblia očami laika : )...cestou ma vanie...šermmoje hudobné výlevyEtika u mňa v triede :o)Moja poviedkovňaPracujem ako divý :o)baška(pre mňa) zaujímaví ľudiana slovíčkoNápadníkSúťaž krátkych videíSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu