Je krátko po polnoci. Všade je tma. Priateľská a teplá. Koniec koncov, v otázke dobra a zla sa nerozhoduje, či ide o tmu, alebo svetlo, hluk, alebo ticho, dlaň, alebo päsť...Každé môže byť požehnaním i prekliatím. Napokon - život je príliš dlhý na to, aby sa dal prežiť bez chýb a zlyhaní.
Na pláži som sám. Zavriem oči a počúvam. Pomedzi vietor a vlny zreteľne vnímam, ako sa zrnká piesku prevaľujú z miesta na miesto. Je to neuveriteľne krásny jemný šelest. Prečo vlastne žijeme tak hekticky a márnotratne?
Pokúšam sa prestať myslieť na čokoľvek. Nesmejte sa, nie je to až také ľahké. Každú chvíľu sa pristihnem, ako moje myšlienky neposlušne ubiehajú k jednotlivým častiam môjho života.
Na oblohe je kde tu hviezda. Odrazu sa mechanicky vyzúvam. Piesok je chladný. Takisto, ako pred rokmi, zamierim k moru. Voda je ľadová, ale neustúpim. Čakám. Neprichádza. Chcem aby prišiel. Stále nič. Tie najúprimnejšie želania sa vraj splnia. A najúprimnejší je predsa strach. Bojím sa, že dnes nepríde... Asi bolo odo mňa bláznivé očakávať, že dnes opäť stretnem malého Elfa.
Otočím sa a vychádzam von z vody. Piesok sa mi teraz zdá omnoho teplejší. Prečo až vtedy, keď sa nám prihodí niečo zlé, zistíme, akí sme boli bláhoví, keď sme boli pred tým nespokojní? Topánky beriem do ruky a mierim preč.
Odrazu sa na vode ozýva zvuk, ktorý do nočnej harmónie zjavne nepatrí. Znie to temer ako výkrik. Zvláštne - Až keď to človek vzdá a prestane dúfať, prichádza to, čo tak túžobne očakával.
Odhodím topánky. Prudko sa otáčam a utekám k moru. Bol tam. Krásny a vznešený biely vták. Jeho biela farba pôsobila kontrastne s tmou všade naokolo. Ohromene som naňho civel. „Tak predsa si prišiel...“ Mlčal. Rozumiem. Netreba slová. Tichom niekedy povieme omnoho viac, než hlasným krikom. Duša je príliš zložitá a dokonalá, než aby sa smiešne a povrchné slová dokázali čo i len priblížiť jej obsahu.
...venované Barunke, ktorá, i keď o tom nevie, je zdrojom vačšiny myšlienok v tomto blogu...
