Odrazu zazvonil telefón. „Davo, čo robíš? Neskočíme na jedno orosené?“ Bol to Maroš. Dobrý priateľ s ktorým jedno orosené nikdy nebolo nevhod.
O necelých pätnásť minút sme sa stretli na „Račku“, v akomsi Bufete na mýte. Riadny pajzel, ale pivo ušlo, tak sme si ich dali hneď niekoľko. Krátko pred desiatou sme boli upozornení, že sa schyľuje k záverečnej a tak dvíhame kotvy. Nasleduje Bernolák, potom Čierny havran, Mamut a Malý Františkáni, kde som údajne takmer dostal nakladačku, keď som veľmi ostro skritizoval veliteľa horskej služby, pretože opustil rodinu. Na ďalšie podniky si už nespomínam, isté však je, že domov som sa dostal až nad ránom. S vedomím, že som sľúbil napísať mail najlepšiemu priateľovi, sadám si za počítač.
„Ahoj MArejk, sonm task trochu spoločesansky uasdFHODSIOHUHGDSYUGB“ Za tajnú šifru na záver dôležitého mailu mohla moja ťažká hlava, ktorá na dobrých dvadsať minút spočinula na klávesnici : ) Ani neviem ako, no podarilo sa túto dôležitú správu aj odoslať.
Keď som sa okolo obeda pozviechal z postele, bolo mi jasné, že musím zahladiť stopy po svojom nočnom výpade a tak som okrem vyvetrania veškerého svojho oblečenia nezabudol ani na vymazanie usvedčujúceho mailu. Na dôvažok som zavolal Marekovi, aby som mu vysvetlil, že mail, ktorý dostal, v podstate nikdy neexistoval. „Aký mail?“ spýtal sa vtipne s predstieranou nevinnosťou. Keď už bolo všetko, ako malo byť, vybral som sa za Barunkou do nemocnice.
O pár dní pustili Barunku domov. Vraj zbojník má ešte čas, tak nech sa len doma šetrí. Ako sa tak doma šetrila, prišiel nám mail od môjho najlepšieho priateľa. Bol to ten môj mail, „forwardovaný“ s malým dodatkom: „Myslel si tento mail?“
...je toho viac, čo mi v živote chýba, odkedy Marek odišiel...
...ako rád by som zajtra ráno našiel v pošte... „Ahoj MArejk, sonm task trochu spoločesansky uasdFHODSIOHUHGDSYUGB“...
