Prekvapene na ňu pozerám. "Čo presne máš na mysli?" "No, ak je niekto do niekoho, prečo aj ten druhý nie je automaticky do neho?" povedala vážne a čakala. Neodpovedal som hneď, lebo ma otázka prekvapila. Po chvíli som sa spamätal a začal zo seba pomaly súkať odpoveď. "Bola by to nuda a nikoho by to nebavilo. Takto je to záhadné a vzrušujúce. My s mamičkou, než sme sa stretli, tiež sme zažili situácie, keď sme boli do niekoho a on nebol do nás, alebo naopak, keď bol niekto do nás a my do neho nie. A potom sme sa stretli a boli sme do seba obidvaja." Veve hľadela pred seba a mlčala. Takto sme prišli až domov. Keď som žene porozprával obsah našej debaty, na sekundu sa zamyslela.
"Ale," začala moja žena a ja som presne vedel, čo povie, lebo som myslel na to isté, "aj keď sú dvaja naozaj do seba, je to niekedy veľmi ťažké." Pozrel som jej do očí a videl tam všetky búrky, ktoré sme za tých štrnásť rokov prežili. Veve nespokojne pokrútila hlavou a odišla.
Večer, keď si žena čítala a v ruke držala knihu, všimol som si, že môj malíček je rovnako veľký, ako jej ukazovák. Vo svetle tohto poznania mi napadlo, že sme si zrejme naozaj súdení.
