...február 2000...marek sa usmial od ucha k uchu, pohrávajúc sa s krabičkou od mätového čaju, kde namiesto mäta prieporná stál moj umelecký preklad - Maťa Stoporná, prehodil len tak medzi rečou, že je super, byť najlepšími priateľmi, trochu som mu masíroval chrbát, kde tu už boli viditeľné metastázy...my sme ich volali "metky", znelo tak trochu priateľskejšie,všimol som si, ako veľmi schudol a navrhol som, že by sme mohli niečo zjesť, ponúkol ma jahodovým pudingom, vraj ich má ešte zopár na balkóne, tak si môžem vziať tiež (už od škôlky nemôžem puding ani cítiť, dávali nám tam vtedy také puckaté a trošku pripálené varianty tejto pochúťky), o chvíľu už obaja ujedáme neurčitú ružovú hmotu, v pozadí bežia správy - politici sa hádajú, kto spravil chybu v tomto a kto v tamtom, občas príde spestrenie programu o nejaký násilný čin a tuším sa na záver mihnú aj nejaké čerstvo narodené mláďatká v ZOO...a potom som nasadol na trolejbus 209, uháňajúci späť do každodennej bezstarostnosti...to bolo poslednýkrát, lebo ďalší deň ma už na oddelenie z dôvodu chrípkovej epidémie nepustili...no a krátko na to som mal narodeniny, ktoré som však odmietol oslavovať, lebo ak máte v rukách na svoje narodeniny 20 bielych ruží pre najlepšieho priateľa, tak to iste nebude najlepší štart na oslavu, možno len, ak by ste sa chceli spiť do nemoty...
...september 2009... "Toho debila si si mohol odpustiť," ozval sa pobavený hlas zo sedadla spolujazdca. Na moment sa mi všetko roztočilo...Keď som sa trošku spamätal..."Jeeeej, ahoj Marek, konečne si zasa tu!" Zarazil som sa a potom som pokračoval, v snahe "vyžehliť ten myšlienkový prešľap: "A čo sa týka toho vodiča, veď som to nepovedal nahlas." (Keď sme pristihnutí pri nejakom uličníctve, chováme sa úplne ako malé deti...vyhovárame sa :o) "Dávid, aký je v rozdiel v tom, či veci pomenujeme nahlas, alebo v duchu?" :o)
"Vlastne máš pravdu. Ale je úžasné, že dobre položená otázka nás vlastne privedie samých k odpovedi. Odpovede teda poznáme, stačí ak nám niekto položí tú správnu otázku. Je to tak?" pýtam sa s nemalou hrdosťou v hlase. "Dávid, aj otázky poznáme, len sa ich občas, zo strachu z možnej odpovede, jednoducho bojíme položiť..."
"Vyhrávaš jedna nula," prehodil som žartom. Zvážnel. "Toto už nikdy neurob..." povedal smutne. "Hm???" vypleštil som naňho prekvapený pohľad. "Nikdy so mnou nebojuj. V súťaži je vždy iba jeden víťaz, no medzi skutočnými priateľmi sa stanú víťazmi buď to obaja, alebo ani jeden..." Jeho slová ma zaujali: "Ale ak by sme sa predsa len dostali do situácie, kedy budeme súťažiť, mohol by som byť tým, kto ťahá za kratší koniec a ty budeš víťazom. Pre mňa to vôbec nie je nepríjemná predstava." Zamyslel sa. "Máš pravdu, ak dokážeme vnímať hru ako cestu, ktorá nás kamsi posúva, bez ohľadu na to, či vyhráme, alebo nie, potom má zmysel. Pretože výhra i prehra sú rovnocenné. Obe nás vedú k cieľu. K tomu jedinému cieľu..." ("Tuším som vyrovnal na 1:1," napadlo mi žartom, ale myšlienku som okamžite odohnal...myslím, že sa musel v duchu zasmiať, veď on ju počul ešte skôr, než mi napadla :o)
Keď už hovoríš o ceste..."Napadá mi, pri pohľade na túto zápchu, že tá istá cesta môže byť pre jedného darom a pre druhého prekliatím," vravím a tvárim sa náramne premúdrelo, takmer ako nejaký duchovný vodca vo chvíľach extázy :o) Dávid, nezabúdaj na tvoj príbeh v lietadle...aj Satan bol pôvodne anjelom...teda než sa obrátil smerom k sebe... Ale ak už o tom vravíš, musím tvoj postoj k ceste ešte doplniť. Ako si vnímal túto zápchu včera?" Som ticho. "Bol si znudený, nervózny a morózny... O dare, či prekliatí cesty nerozhoduje iba fakt, kto na ňu vstúpi, ale i to, kto tam vstupuje spolu s dotyčným..." Stíchol a hľadel von okienkom spolujazdca. V tej chvíli mi napadlo, pokúsiť sa nazrieť do jeho vrecka, z ktorého trčal akýsi papierik. Lákalo ma poznanie, ktoré nás čaká POTOM... "Nerob to!" Najprv sa zatvárim nechápavo, no keď mi doklapne, že každá pretvárka je zbytočným mrhaním nášho spoločného času, rozhodnem sa pre priamu otázku: "Ale prečo nie? Veď sme dobrými priateľmi a množstvo masiek a pretvárok, ktoré nás "prizdobujú" v každom vzťahu sa priamou úmerou znižuje s jeho rastúcou hĺbkou a intimitou. Máš hádam dôvod čosi mi tajiť?" Chvíľu len mlčal..."Vieš, necháp ma zle, veď koniec-koncov, kto by zabudol na "tvoju" Maťu Stopornú :o)...veľa si mi pomohol a naozaj sa považujem za tvojho skutočného priateľa, no nezabúdaj na to, že nech je intimita a hĺbka vzťahu akákoľvek, každý má právo na súkromie. Právo rozhodnúť, akým zraniteľným sa v tvojich očiach stanem, mám iba ja..."
"Pomaly je čas ísť... tak sa maj..." vraví a vidiac môj nešťastný výraz jedným dychom dodáva... "k tomu, aby sme mohli zažiť opäť radosť zo stretnutia, musíme sa dokázať rozlúčiť. Či už na chvíľu, alebo na niekoľko životov..." Keď sa stále mračím, dodáva: "Netvár sa tak nešťastne,lebo Baške zase prepošlem tvoj (s)mailik :o)..."
Môj pruh sa pohol...pomaly som predbiehal vodiča trolejbusu, ktorý stál vo vedľajšom jazdnom pruhu. K môjmu nemalému prekvapenie, práve vo chvíli, keď som ho míňal, vystrčil ruku z okienka a na znak ospravedlnenia, mi zamával. Bliknem na revanš výstražnými svetlami a opatrne pridávam plyn...
...venované všetkým skutočným priateľom...a tak trochu aj vodičom trolejbusov...
