Nebolo to jednoduché, pretože náš Malý Princ medzi časom trošku podrástol a zostarel. Už vlastne vôbec nebol dieťaťom a ako dobre vieme, len deti dokážu lietať a pristáť, kedy sa im zachce. My dospelí máme na takýto počin príliš hlboké poznatky z fyziky, matematiky a čo ja viem ešte z čoho.
Ticho sa pozoroval v zrkadle. Riedke prešedivelé vlasy, dlhá brada, okolo starých očí množstvo malých i väčších vrások. Smutne na seba pozeral a polohlasom opakoval: „Tento dvojplošník už nevzlietne...zákony gravitácie platia aj pre teba, starec...“ Keď vtom... odrazu ho premkol pocit, že niečo dôležité vo svojej tvári prehliadol, niečo, čo sa až tak veľmi nezmenilo, niečo, čo by ho mohlo vrátiť na oblohu, niečo...skúmavo sa opäť zahľadel do zrkadla. Znova si pozoroval vlasy, aj bradu, ba aj nespočet vrások, ktoré akoby pribúdali každou sekundou. Ako tak na seba pozeral, odrazu mu to došlo. Hlasno sa zasmial, pričom sa zľahka plesol po oboch stehnách a zamrmľal len tak popod fúzy: „No jasné, oči. Nakoniec, je to celkom zaujímavý objav, „vravel si, pohmkávajúc si nejakú melódiu zo starej ruskej komédie, „oči dokážu vidieť všetko okolo seba (keď sa posnažíte, môžete vidieť svoje vlasy, ak ich máte aspoň chlp dlhšie, ba i svoj nos, ak nepatrí medzi gombičky) ale seba nie. Zvláštne, že som sa celý čas točil okolo nich, no celkom som ich prehliadol. Ako málo stačí k tomu, aby sa naša pozornosť odpútala od toho, čo skutočne hľadáme.“
Zahľadel sa do zrkadla, ešte stále si pohmkávajúc tú skladbu, pričom, svoj zrak uprel len a len na oči svojho dvojníka v zrkadle. To čo sa udialo v priebehu nasledujúcich minút bolo neuveriteľné. Človek v zrkadle, ktorého tak nejako periférne vnímal, sa začal meniť. Stával sa úplne novým a pre Malého Princa cudzím človekom. On sám sa s istotou spoznával vo svojich očiach, no začal ho premáhať pocit, akoby bol kdesi úplne inde, akoby s obrazom v zrkadle nemal vôbec nič spoločné, pričom tie oči boli akýmsi priehľadom, či oblokom, cez ktorý pozoroval svet. Hlas, pohmkávajúci stále tú starú melódiu, náhle utíchol. Vlastne mu už hodnú chvíľu znel akosi cudzo. „Malý Princ, Malý Princ, Malý Princ...“ skúsil to niekoľkokrát zopakovať, no aj tie slová prestali dávať zmysel, bol to len zhluk akýchsi písmen, ktoré voľakedy dávno čosi znamenali. Uvedomil si, že veci, ktoré sú pre nás samozrejmosťou, v skutočnosti znamenajú omnoho viac, než si to dokážeme pripustiť. Každé slovo, či pohyb v sebe ukrýva tajomstvo, stačí sa naň len sústrediť. Som pripravený odletieť, pomyslel si a skôr, než stihol čokoľvek spraviť, ocitol sa kdesi mimo času i priestoru.
„Stoj,“ zakričal na Malého Princa zamračený vojak mieriac naňho ufúľaným samopalom. Prekvapene pozrel na vojaka a na moment zapochyboval, či bol skutočne dobrý nápad, priletieť opäť na túto planétu. „Nepozeraj takto na mňa, aj tak ti to nepomôže. Nevadí mi, že si dieťa, ak patríš k nim, musíš zomrieť! Oni tiež zabíjali naše deti. Toto je spravodlivá pomsta.“ „Nech už sú deti akokoľvek neposlušné, ufrfľané, rozmaznané a hašterivé, nemali by ich ľudia strieľať,“ pomyslel si smutne Malý Princ a rýchlo zmizol.
Ticho sedela na tráve a plakala. Navôkol nebolo nikoho a tak si k nej Malý Princ prisadol. Prudko sebou trhla a podozrievavo ho prebodla pohľadom. „Čo odo mňa chceš?“ Zostal v pomykove, lebo vlastne ani sám dobre nevedel, čo od nej chce a tak len mlčal. Napokon sa ozval: „Prečo plačeš?“ Stále zostávala v bezpečnej vzdialenosti od neho, pričom jej pohľad prezrádzal strach. „Asi to bola moja vina,“ začala vzlykajúc, „dotýkal sa ma a...“na chvíľu stíchla. „Radšej už choď!“ Cítil, že sa stalo niečo zlé, aj keď presne nevedel, čo a už vôbec netušil, prečo dievčina hovorí o svojej vine. No poslúchol ju. Pomaly vstal, smutne jej zakýval na pozdrav a ona mu chabo odkývala. Tie najbolestivejšie zranenia, ktoré často pretrvávajú celý život, nie sú z úderov, ale falošných a krutých pohladení...
Oblízal si peru a pocítil sladkastú príchuť krvi. V hlave mu trešťalo no i tak sa snažil pozviechať zo zeme. Vedel, že sa môžu kedykoľvek vrátiť a čo bude potom, na to nechcel ani pomyslieť. Krívajúc kráčal smerom domov. Každú chvíľu sa obzeral, či neuvidí niekoho z tej partie, ktorá ho už niekoľko dní terorizuje. Pri jednom z „kontrolných pohľadov“ zbadal Malého Princa. Zmätene zaujal obranné postavenie. „Čo sa ti stalo?“ spýtal sa Malý Princ. „Zbili ma.“ odvetil chabo neznámy chlapec. „Kto ťa zbil a prečo?“ „Chalani z nášho sídliska, sú medzi nimi aj takí, ktorých takto bili pred tým“ a sťažka dýchajúc dodal: „Prvýkrát to spravili pred pár dňami, lebo vraj nedržím s nimi a teraz ma pravidelne čakajú rozostavaní po sídlisku a keď ma chytia, takto ma dobijú.“ Mlčal. „Ale prečo to nepovieš dospelým, alebo na polícii?“ „Povedal som, ale vraj sa s tým nedá nič robiť. Prepáč, budem musieť ísť, bojím sa, že sa vrátia,“ dokončil a rýchlo sa pobral preč. „Tí, ktorých bili pred tým, teraz bijú...“ pomyslel si Malý Princ a nechápavo krútil hlavou. Ešte raz sa za ním obzrel a potom pomaly vykročil k svojmu starému známemu.
Had už ho očakával. „Tak ako priateľu, nebodaj už chceš ísť domov. A prečo si taký smutný?“ spýtal sa prekvapene. „Stretol som dnes troch ľudí, ktorí veľmi trpeli. Prial by som si, aby sa nikdy nedostali do takej situácie, aby sa im nič z toho nestalo a žili šťastne a...“ hlas mu zlyhal. Had dlho nevravel nič, napokon predsa len prehovoril: „Vieš, nerozhodujeme o veciach, ktoré k nám prichádzajú. Rozhodujeme iba o tom, ako naložíme s časom, ktorý nám bol daný, ako sa zachováme a čo spravíme.“ „A teraz už poď a netráp sa, je čas, vrátiť sa domov...“
Venované Malému Princovi a jeho priateľom...
