„Som jedným z nich,“ odpovedal som polohlasom. „Si jedným z nich.“ zopakoval po mne a nastalo ticho. Kráčali sme lesom. Vedel som, že chce niečo povedať, len nevie, ako na to. „Tak von s tým, o čo ide?!“ vyhŕkol som zrazu nervózne. Ešte chvíľu mlčal. „Dávid, myslím, že vieš, rovnako dobre ako ja, že si nikdy nebol jedným z nich. Dokonca ani v čase, keď si ešte učil, nieto dnes.“ „Čo to hovoríš, zbláznil si sa?" reval som. "Všetci vedia, že som kdesi vo vnútri stále učiteľom a cítim, že svojim spôsobom ním ostanem až do smrti. Či sa vrátim k učeniu, alebo nie," intenzita môjho hlasu sa stupňovala. „Nevravel som, že nie si učiteľom. Tým si bol ešte pred tým, ako si začal učiť. Dokonca pred tým ,než si sa rozhodol ísť študovať za učiteľa. Povedal by som, že si bol učiteľom odjakživa.“ zakončil a stále váhal.
„Tak o čo ti ide?!“ skríkol som naňho a cítil sa ako zviera, chytené v pasci. „O nič. Iba som povedal, že si nikdy nebol jedným z nich. Niektorí ťa obdivovali, niektorí tolerovali, niektorí nenávideli. No vždy si bol sám. Nikdy si nebol jedným z nich! Takže sa ťa opýtam znovu. Prečo sa do toho miešaš?“ v jeho hlase som pocítil čudný smútok. „Čo ja viem? Možno mám pocit, že tomu rozumiem a môžem pomôcť. Ty nevidíš, v akom stave je naše školstvo?!?“ vyštekol som podráždene a môj hlas mi znel neprirodzene vysoko a piskľavo. „To je skutočne šľachetné.“ zahlásil posmešne. „Však,“ zaškeril som sa. „Neverím ti. Myslím, že je načase, aby si povedal pravdu. Aspoň sebe, keď už nikomu inému.“ dôraz jeho hlasu ma vydesil. „Daj mi pokoj!“ zavrčal som a pridal do kroku. Čakal som, že sa do mňa pustí a začne moralizovať, lenže on iba kráčal vedľa mňa a mlčal. Zbieral sa vo mne hnev. Keď už toho bolo priveľa, rozkričal som sa: „Čo mi tu chceš nahovoriť? Že som hral nejakú hru? Že som sa pretvaroval? Že...“ hlas mi vynechal. Uvedomil som si, že som v totálnom amoku, no vôbec som nechápal, prečo som odrazu taký hysterický. Zahľadel sa mi do očí a ja som pocítil večnosť. Rozplynul som v nej a nechal tam rozplynúť aj hnev.
Potom sa znovu ozval: „Dávid, ja nehovorím o tom, že si bol zlým učiteľom, alebo že si sa na hodinách pretvaroval. Myslím, že si išiel do učenia s takým nasadením a oduševnením, až to bolo životu nebezpečné.“ „Tak o čo ti, dočerta, ide?“ teraz už som bol vážne hysterický. Prskal som a fučal. Nestihol som ale nič dodať, lebo Marek pokračoval: „Aby si aspoň sám sebe povedal pravdu. „O čom to hovoríš?“ zašepkal som. Chytil ma za ruku a uprene mi pozrel do očí. Zbadal som tam malého prváka, ktorý mal ako jedno z dvoch detí v triede na vysvedčení veľkú dvojku. Ostatní mali jednotku. Vybral sa domov. Chcel som sa pozrieť, čo sa dialo doma, no obraz sa zahmlil. Nevidel som tam nič, len cítil. Nezáujem. Potom tu bola dobre známa situácia, keď sa naši rozvádzali a ja som klamal triednej, že nemám žiacku knižku, lebo to skrátka nešlo, vysvetľovať triednej, prečo vaši už pár týždňov nepodpisujú známky. Dala mi facku a povedala o mne, že som debil a bude zo mňa murár...
„To preto si chcel byť v role učiteľa vždy najlepší? Aj keby ťa to malo stáť život? Preto teraz búšiš do učiteľov? Aby si ponížil takých učiteľov, ako bola tvoja triedna? Alebo aby si ukázal svojim rodičom, že urobili chybu, keď ťa prehliadali? Aby si si ty sám dokázal, že za niečo stojíš?" ...dlhé ticho... "Dostal si neuveriteľný dar a vďaka svojmu pocitu krivdy a hnevu si ho za tých pár rokov vybrúsil do diamantu. Je načase, prestať s tým, aby si ho nezničil. Dokázal si sebe i ostatným všetko, čo si chcel. Už stačí!“ „Dobre!" rezignoval som. "Čo teda navrhuješ?“ ozval sa môj hlas z veľkej diaľky. Ostal ticho stáť a hľadel priamo pred nás...napokon sa ozval.
„Pozri na toho pavúka. Tká sieť zo slnečných lúčov...“ „Nerozumiem.“ hlesol som smutne. „Pozri na to svetlo v sieti. Pamätáš si na Otta, čo si s ním robil svoj posledný rozhovor?“ „Hmm..“ „Povedal ti: To, čo sa udialo, nikto nevráti a ja mám na výber. Buď vykročím do svetla nového dňa, alebo sa zrútim do tmy spomienok...
Myslím, že i keď o tom pán Šimko nevedel, táto veta, Dávid, patrila tebe. Dostal si neuveriteľný dar. Nikdy si neprečítal žiadnu metodiku, návod na učenie, alebo odporučenie, a predsa, keď vstúpiš do triedy, vieš presne, čo máš robiť. Nepotrebuješ poznať poučky a vzorce. Cítiš a vieš... Nezahoď ten dar len pre vlastný pocit krivdy..." ticho...bolo to odporné ticho...vlastne, ticho je vždy odporné, keď vás z niečoho usvedčia...
"Čo si teda vyberieš?“ začul som jeho hlas...
„...volím svetlo..." zašepkal som a odrazu... "Ty bláho, aké parádne hríby, pozri! Pozri tam!“ lenže môj priateľ bol preč...
