Bývalo to všetko inak. Vždy som sa považoval za kladného hrdinu (povedzme Krokodíl Dundee : ), ktorý šíri len lásku a dobro. Moje „malé“ prehmaty zručne potlačilo silné ego (vytesňovanie problémových častí zo scenára, to bolo vždy mojou silnou stránkou) a bolo všetko tak, ako má byť. Na svete žil skvelý učiteľ, ktorý bojoval proti rasizmu, zabával deti na onkológii, organizoval rôzne finančné zbierky... skrátka pán dokonalý...
Napriek tomu, že príbehy, ktoré som zažíval sa naozaj diali, chýbala im skutočná pravdivosť. Sladká, podmazová hudba, v čase krízy vždy zosilnila a umne prekryla bolestivé výkriky tých najbližších, tak, aby ich nikto (ani ja) nepočul. Blog sa mi stal ideálnym „parťákom“, lebo jeho jednostrannosť(diabetickosť), ponúka nám blogerom skvelú príležitosť k nasvieteniu „toho podstatného“ ako i k zatemneniu toho ostatného...
Odrazu sa stalo niečo, čo som nečakal a v svetle tejto udalosti pôsobí môj doterajší život groteskne, skoro až tragikomicky. Vákuová bublina falošného bezpečia praskla, hradbičky bezpečného vytesňovania sa premenili na prach a ja stojím nahý, tvárou v tvár svojej hlúposti a zaslepenosti. Nedávno som náhodou zaregistroval na blogu článok o odpúšťaní a pocítil som silné nutkanie odpustiť... odpustiť samému sebe, lebo viem, že veci, ktoré sa stali, stali sa kvôli mne...nie zabudnúť, alebo prekričať..."len" odpustiť...zatiaľ to akosi nejde...
...sedím na balkóne a tak, ako po mnoho predošlých nocí, fajčím...
...ltb...
