Ako som tak kráčal, mysliac si, že bez akéhokoľvek hlbšieho zámeru (i keď my už vieme, že VO SVOJEJ podstate tomu tak nebolo), plážou bež života (i keď vlastne pláž nemohla byť bez života, doslovne vzaté, lebo tu iste žije mnoho živočíchov, ukrytých pred zrakmi nás ľudí), nuž teda, ako som tak kráčal plážou, ktorá sa mi javila, akoby v nej nebol život, uvidel som opustené lode (ktoré však iste neboli opustené, nikto predsa nenechá lode bez dozoru, ba možno sa v niektorej KAJUTE NACHÁDZAL aj kapitán, čo som prirodzene nezistil, lebo som si netrúfal vstúpiť.)
A tak som teda stál uprostred lodí, o ktorých by sme si mohli myslieť, že sú opustené, aj keď opustené s najväčšou pravdepodobnosťou vôbec neboli a obdivoval ich verné odrazy vo vode (aj keď odraz, alebo kópia nemôže nikdy dosiahnuť dokonalosť originálu a tak snáď obdiv ani nie je na mieste, tak ako v prípade filmu, natočeného podľa knihy, VŽDY víťazí originál.)
Obdivoval som teda nedokonalé obrazy a hľadal v kamení odpovede na otázky (aj keď som ich ani vlastne hľadať nemusel, lebo kdesi hlboko viem, že všetky odpovede už poznám a je len otázkou času, alebo skôr odvahy, kedy si odpoviem.)
Ako som teda v kamení hľadal „svoje“ odpovede, ktoré vlastne vôbec hľadať nemusím, lebo ich už poznám, vyplašil som mladú čajku (aj keď, možno som ju vôbec nevyplašil a ona vzlietla len tak, ako už to čajky na pobreží robievajú.)
Pozoroval som čajku, ktorú som možno vôbec nevyplašil a obdivoval jej krásu a bezstarostnosť (aj keď možno ani ona nie je bezstarostná v našom svete s fyzickými predpokladmi, ktoré jej boli dané, lebo rovnako ako my, ľudia i ona musí hľadať potravu a BEZPEČIE. a pravdu.)
Na prvý pohľad bezstarostná čajka urobila nado mnou veľký oblúk (I KEĎ ten oblúk možno vôbec nebol až tak veľký, lebo lietadlá robia pred pristátím omnoho väčšie oblúky.) a zamierila si to k tichému ostrovu (aj keď ten ostrov vlastne vôbec nemusel byť tichý, lebo ako je všeobecne známe, na ostrovoch žijú rôzne zvery a vtáctvo a tie vydávajú zvuky.)
Každopádne ostrov, ktorý vyzeral ako veľmi tichý, aj keď možno nebol, ležal neďaleko pevniny (aj keď pre priemerného plavca by mohlo ísť o SMRTEĽNE veľkú diaľku.)
Ostrov, ležiaci v diaľke, smrteľne veľkej PRE priemerného plavca, ma volal (aj keď v skutočnosti nás nikdy nič a nikto nevolá, to my sami sme pretkaní tisícimi túžbami a snami, ktoré nás ženú niekam.)
Ako som tak kráčal, mysliac si, že bez akéhokoľvek hlbšieho zámeru, nuž teda, ako som tak kráčal plážou, ktorá sa mi javila, akoby v nej nebol ŽIVOT, ocitol som sa uprostred lodí, ktoré sa mi javili ako opustené, aj keď opustené s najväčšou pravdepodobnosťou vôbec neboli, obdivoval som teda nedokonalé obrazy a hľadal odpovede na otázky, ktoré vlastne vôbec hľadať nemusím, lebo ich už poznám, pozoroval som čajku, ktorú som možno vôbec nevyplašil. Na prvý pohľad bezstarostná čajka urobila nado mnou veľký oblúk, ktorý možno v porovnaní s oblúkom, aký musia vykonať lietadlá pri pristávaní vôbec nebol veľký a zamierila si to k ostrovu, ktorý zrejme vôbec nebol tichý, nakoľko je všeobecne známe, že na ostrovoch žijú rôzne zvery a vtáctvo a tie vydávajú zvuky V tme. Ostrov, ležiaci v diaľke, smrteľne veľkej pre priemerného plavca, ktorý ma ( do NEJ) nevolá, ale nie som si tým istý... teda tým, či ma ostrov volá, alebo nie a ak teda nie, či ide o jednu z mojich túžob, či dokonca kombináciu túžob viacerých po všetkom, čo človek POSTRÁDA...vlastne si nie som istý celkom ničím, pričom mám mnoho pochybností (aj keď iba v tých pochybnostiach a neistote nachádzam jedinú istotu a nie pravdu, lež PRAVDIVOSŤ. a zmysel všetkého toho zmätku a chaosu okolo nás. )
*Poreč, 07.03.2012
VO SVOJEJ KAJUTE NACHÁDZAL VŽDY BEZPEČIE. I KEĎ SMRTEĽNE PRE ŽIVOT V NEJ POSTRÁDA PRAVDIVOSŤ.
Ps: Tento blog možno bude považovaný za najhorší, aký som kedy napísal (aj keď je dosť možné, že najhorším vôbec nie je, koniec-koncov, kto, alebo čo rozhoduje o kvalite vecí okolo nás i kvalite nás samých?)
zostala mi teda len pochybnosť
