"Jasné! Že mi to nedocvaklo skôr," zvolám a zazubím sa a on sa tiež zazubí. "Je to aspoň dvadsať rokov, ak nie viac," napadne mi. A než mi napadnú ďalšie veci, David spustí, či si vraj ešte pamätám, ako ma presviedčal o šialenej rýchlosti nejakého vlaku a ja som mu neveril, a tak ma vzal za ruku a odviedo k počítaču s internetom a vzápätí som už pozeral video z jazdy toho vlaku. Kontrujem mu spomienkou na to, ako sme strašne zmokli, keď sme šli na konci roku stanovať a on na to, že ako sme robili tie animované filmy a ja zase, ako sme behali v rámci vlastivedy po Dúbravke a on si zrazu spomenie, ako som im dával posledné vysvedčenie, vlastne som im ho nedával, museli si ho vziať sami z plafóna a ja si spomeniem, že on mi vtedy dal tiež vysvedčenie...ešte mi porozpráva, že sa venuje počítačom, čo ma vôbec neprekvapí, lebo bol vždy veľmi bystrý a mal k nim blízko.
Rozlúčime sa a ja si kráčajúc ulicou vravím, že je úžasné stretávať občas svojich bývalých žiakov už ako dospelých a vidieť, že rovnako ako ja, ani oni nezabudli. A potom ma na chvíľu premkne obava, čo ak raz predsa zabudnú, ale skôr, než sa stihne tá mrcha usadiť v mojom vnútri, vynárajú sa ďalšie a ďalšie spomienky z rokov strávených v triede a usádzajú sa vo mne s takou intenzitou, že pre obavu neostane žiadne miesto...kráčam ďalej a odrazu ma premkne poznanie...nech sa stane čokoľvek, ak raz bol človek učiteľom, zostane ním na celý život...
A potom večer, keď zaspávam, mi ešte napadne, že spomienky a priateľstvo bývalých žiakov dávajú povolaniu učiteľ celkom iný rozmer...
Ps: Tento príbeh sa zatiaľ nestal, ale ak raz stretnem Davida, predstavujem si to stretnutie asi takto. Už len nejakých dvadsať rokov a uvidíme, či som sa trafil :)
