Po minulotýždennom svetovom pohári v Bratislave nasledoval ďalší, tentokrát v Londýne. Neviem, akým spôsobom relaxujú medzi jednotlivými zápasmi šermiari (relax medzi zápasmi je takmer nevyhnutnosťou, ináč by človek ten trvalý tlak len ťažko ustál), ja veľmi často čítam, alebo len tak rozmýšľam, čo som kedy zažil.
V Londýne som robil oboje :o)
...Pravda je pre urazený cit vždy hrubá a temer neznesiteľná...
...Raz sme sa so sestrou veľmi bili, vlastne presnejšie, ja som bil mladšiu sestru kvôli nejakému samopalu, či čo. Na veľký krik prišla o tri roky staršia (druhá) sestra a začala brániť mladšiu proti mne. Ani neviem ako, ale odrazu sa mladšia sestra postavila vedľa mňa a bok po boku sme zahájili ofenzívu proti ukrutnému tyranovi (rozumej staršej sestre). Tá naveľa ušla do svojej izby, kde sa pred nami zamkla. Zbabelý útek sme po dômyselnej porade potrestali tým, že sme sestru začali vytápať. Ja som podlieval vodu vedierkom pod prah a mladšia sestra zas injekčnou striekačkou striekala dnu cez kľúčovú dierku. Odrazu sa dvere rozleteli a rozzúrená staršia sestra nás oboch zmlátila ako žito...
...otrasný kontrast, bezútešný obraz toho, čo ľudstvo za tisíc rokov mohlo dokázať: vrcholné večné umelecké diela, a na druhej strane - ani len dostatočné množstvo chleba pre každé zo svojich detí...
Začína prvé kolo. „To čo ste dnes vy, ja som už bol, to, čo ešte len budete, som práve teraz. Aj keď som to čítal kdesi v Južných Čechách na cintoríne, celkom mi to pasuje na mladých šermiarov, plných sily a výbušnosti...
...iba ten, kto je hlúpy, v živote víťazí. Ten druhý vidí priveľa prekážok a stane sa neistým, skôr, ako začne...
V Južných Čechách som býval voľakedy každé prázdniny. Babička bola odjakživa posadnutá prácou. Predstava, že je povedzme sobota dopoludnie a niekto sedí na gauči a len tak leňoší sa celkom vymykala jej chápaniu. Vždy je predsa nejaká práca... Bolo teplo. Vonku na dvore pobehovali sliepky, v „plotně“ už živo praskal oheň určený na prípravu obedu(„Poledne hned a plotna jako led,“ hovorí babička, aj keď v Poříčí tomu tak nikdy nebolo :o). Vraj by sa hodilo ísť posekať drevo, aby bolo pripravené do zásoby. Neochotne som vstal, lebo som vedel, že drevo je nasekané najmenej na týždeň dopredu, no súčasne som poznal babičkin „pracovný poriadok“, podľa ktorého nebolo možné zaháľať za žiadnych okolností. Začal som celkom sľubne s vyhliadkou skorého konca. Ten však prišiel prv, než som ho čakal. Nejaký tvrdohlavý peň sa skrátka nechcel dať rozseknúť a tak som sa rozohnal celou silou. Čo čert nechcel, práve v tej chvíli si to peň rozmyslel a sekera ním prešla ako maslom, a vzápätí aj mojou nohou. Nikomu som nič nepovedal, len som si potichu z kuchyne vzal obväz a borovú masť – Unguentum acidi borici (děda vravieval, že to je liek na všetko. Než som sa stihol ošetriť, ktosi spozoroval v kuchyni kaluž krvi a išlo sa k lekárovi. Děda už v tom čase vôbec nešoféroval a tak než vyšiel von z dvora, dvakrát sa trafil do „vrat“. V nemocnici boli trochu problémy, lebo to všetko bolo tesne po rozdelení Československa a tak nevedeli, čo a ako s poistením. Nakoniec som si odniesol asi osem štichov z nemocnice, kde o pár rokov děda umrel...
...so ženami si ja poradím, iba s láskou si neviem poradiť...
Po krátkej pauze prichádza na rad eliminácia. To sú vyraďovacie boje. Ak prehráš, "letíš". Z vyše stovky šermiarov už šermuje len posledných tridsať dva. Rozhodujem zápas Poliaka a Izraelčana. Ťahajú sa po jednom zásahu. Izraelčan je dobrý na nohách a Poliak zas omnoho lepšie pracuje rukou. Skóre je stále veľmi tesné. Odrazu sa z hlúčiku divákov ozve: „S židy se nepřegráva,“ Otočím sa prudko tým smerom, lebo ma tá poznámka veľmi nahnevala. Vedieť tak, kto bol jej autorom, okamžite by dostal čiernu kartu, čo znamená, že by som informoval organizátorov o vylúčení dotyčného z telocvične (v prípade protestov sú organizátori pri takomto postihu oprávnení vyviesť previnilca von z haly). Letmý pohľad mi stačil na to, aby som si zrátal šance vypátrať rečníka a tak som sa vrátil späť k zápasu. Zápas napokon skončil 15:14 v prospech Izraelčana. Obvykle (asi skoro vždy) je mi výsledok zápasu ukradnutý. Tentokrát som sa výsledku celkom potešil a keď som zdvihnutou rukou naznačoval, ktorá strana vyhrala, venoval som ešte jeden úsmev hlúčiku poľských fanúšikov. Nebolo to správne, ba priam to bolo škodoradostné a nepekné, ale nemohol som si pomôcť. Niekedy skrátka človek koná impulzívne , lebo inak nemôže...nabudúce si na to musím dať pozor...
...„Čo sa týka predsavzatí, je človek veľkorysý. Iba v činoch nie. A v tom je jeho pôvab.“...
V zápase o prvé miesto som rozhodoval Talianovi, s ktorým som len krátko pred tým klábosil na chodbe. Tvrdil, že som veľmi dobrý rozhodca a hneval sa, že som odmietol ísť rozhodovať na ME, ktoré sa konajú už o týždeň v Prahe. Vysvetlil som mu, že som v poslednej dobe dosť málo doma a musím trochu vypnúť. Finálový zápas napokon prehral. Takmer mi po ňom ani nepodal ruku. Niekoľko akcií sa mu tam vraj nepozdávalo. Tak uvidíme, či ma pri najbližšom stretnutí na nejakom „sveťáku“ poctí opäť obdivom, alebo sa len letmo pozdravíme...
...„To, čo vravíš, je iba polovičná pravda, Robby,“ „To ti je tak so všetkými pravdami, ďalej sa nikdy nedostaneme,“ odvetil som...
Tento rok sme začali s Viki celkom seriózne trénovať. Nedávno sme sa však vrátili domov s veľkým plačom. Nejde nám skákanie cez švihadlo. Také to rýchle hopsanie, ako hopsajú boxeri. Zvláštne, že človeka niekedy dokážu rozosmutniť maličkosti, ktoré sa vlastne pri tých hlavných životných líniách objavili celkom mimochodom a temer náhodne. A predsa by to bez tých maličkostí nebol skutočný život...
...Chcem, aby si bola stále pri mne, nemám už najmenšiu chuť hrať sa s láskou na schovávačku, protiví sa mi to a nepotrebujem to, chcem proste teba, jedine teba, nikdy z teba nebudem môcť mať toľko, koľko chcem a nechcem už byť bez teba ani minútu...
Ps: Kurzívou písané citáty sú z Remarqueovej knihy – Traja Kamaráti, ktorá mi bola, spolu s mojimi spomienkami, spoločníčkou počas víkendového rozhodovania v Londýne...
