„Dávid, urob niečo, veď si tá potvora ide rovno pre nás,“ volal Rob hystericky. Borík vyzerala pokojne a vyrovnane... akoby sa vôbec nebála, alebo skôr... akoby sa už zmierila s neodvratnosťou toho, čo malo v nasledujúcej chvíli prísť. Koniec koncov mala asi pravdu. Vždy by sme sa mali dokázať zmieriť s vecami, ktoré sú nezmeniteľné a konečné. Pobiehal som sem a tam ako zmyslov zbavený. V jednej chvíli som dokonca v snahe vyplašiť hrozného útočníka začal dupať a vrieskať. Pavúk na moment zastal. Hodnú chvíľu stál nepohnute a v povievajúcom lístí pôsobil ako kameň, ktorý sa pred mnoho tisíc rokmi nedopatrením zachytil v korune stromu. Zmocnila sa ma nádej a začal som revať ešte viac ako doposiaľ. Odrazu sa znova pohol. Nepridal a nevydával ani žiadne zvuky. No v tom pomalom mlčanlivom spúšťaní k nám bolo čosi hrozivé a definitívne. Akoby vedel, že pre mojich priateľov už niet úniku a preto sa nemusí náhliť. Chcel som po ňom niečo hodiť, no zem bola, až na trochu suchého lístia, prázdna. Zúfalo som si prehmatal oblečenie, či nenájdem nejakú zbraň, alebo aspoň čosi, čo by sa ako zbraň dalo použiť. V pravom vrecku som nahmatal dva kamene, ktoré som nedávno použil pri varení makového odvaru pre mravce – únoscov. V snahe urobiť ešte väčší zvuk, ako doteraz, začal som udierať kameňmi. Práve, keď som už-už prvý z nich šmaril po blížiacej sa beštii, odskočila iskra. „To je ono!“ Zvolal som a začal som kameňmi kresať čo najbližšie k sieti. Rob aj Borík ma nechápavo pozorovali. Pavúk bol temer pri nás, keď sa konečne sieť skrútila, zaškvrčala a z miesta, kam dopadlo najviac iskier vyšľahol malý plamienok. Čierny dym a smrad pavúka zarazil. Bolo to čosi nové a inštinkt ho varoval. Napriek tomu spravil ešte krok. Nechcelo sa mu vzdať koristi, ktorú už považoval za svoju...
Môj SEN (tak trochu rozprávková knižka :O) vznikol celkom náhodou. Cez vianočné prázdniny, prekvapený neuveriteľným množstvom voľného času, zasadol som k počítaču a začal písať. Najskôr to mala byť akási rozprávka, no primiešala sa mi tam fantasy a napokon aj realita a čo z toho vzniklo (alebo aspoň malú časť toho), ste čítali v úvode tohoto blogu. Povzbudzovaný svojimi troma dievčencami (za čo im patrí veľká vďaka) som sa stále viac a viac zamotával do svojho zvláštneho príbehu až som napokon vyviazol len tak - tak :O).
Dnes tu stojím s ponukou jedného vydavateľstva, ktorému sa môj SEN natoľko pozdával, že mi navrhlo vydanie knižky. Na stretnutí sme sa dohodli na formáte, na možných ilustrátoroch, tiež sme zvažovali možnosti distribúcie. Teraz už stačí len drobnosť. Zohnať peniaze. A preto vlastne aj tento súkromný blog. Ak poznáte ľudí (respektíve firmy), ktorí podporujú také šialenosti ako vydávanie detských knižiek, posuňte im, prosím, správu o mojom SNE (môj (s)mailik je uvedený na paneli vpravo :o)
Ps: Ešte mi napadá drobnosť. Asi to nie je dôležité, ale predsa, radšej nech majú čitatelia kompletné info o projekte. Autor SNA sa rozhodol, že sa vzdáva celého autorského honoráru v prospech "Červených nosov". O dôvodoch sa dá len polemizovať, ale povráva sa, že ak by nebol učiteľom, bol by jedným z nich :o)))
