Počas krátkej cesty metrom som videl aspoň tisíc ľudí, ktorí sa náhlili nevedno kam. Jedni šli tam, druhí späť. Len málokto sa usmieval. Väčšinou mali kútiky zatočené mierne smerom nadol, pery pevne stisnuté a oči... oči mali smutné... oči nám prezradia neuveriteľné veci, ak sa do nich zahľadíme...
Vyšiel som z metra. Fúkal silný vietor a snežilo. Bola mi zima a smutno. Zrazu ma upútal smiech. Otočil som sa smerom, odkiaľ prichádzal a zbadal miesto, okolo ktorého postával hlúčik ľudí. Na zemi bolo čosi mosadzné. Ľudia pred tým miestom stáli a čakali, kým prídu na rad. Potom sa tam postavili, zavreli oči, niečo si zaželali a hodili za seba nejaké drobné. Smiech, čo ma upútal, patril tak pätnásťročnému chalanovi, ktorý sa postavil na mosadzný poklop a hodil za seba drobné. Fotili ho pri tom priatelia. O sekundu neskôr, som pochopil. Kúsok za spomínanou doskou bol zúbožený človek. Vždy, keď niekto hodil svoje mince, vrhol sa na zem, aby ich pozbieral. Napadlo mi, že tieto peniaze hádam skutočne prinesú trochu šťastia, ale aj tak to nebol pekný smiech. Znel mi drsne, hrubo a vulgárne...a bolel...smiech by nemal bolieť... smiech nám prezradí viac, než mnohé slová, ak sa doň započúvame...
Akýsi muž tlačil pred sebou vozík. Po hrboľatom chodníku mu to šlo len veľmi ťažko. Počul som, ako hlasno sipí. Po každom výdychu som zapochyboval, či sa dokáže znova nadýchnuť. Začalo sa mi ťažko dýchať. Z kostola oproti sa ozvala hudba a prehlušila jeho hlasné dýchanie... odrazu mi chýbalo..."Prestaňte hulákať, tu je človek!" chcel som zakričať... taká prostá vec, dýchanie, a predsa bez ďalšieho nádychu niet viac nádej...
Pred obchodíkmi sa predavači posilňovali vodkou. Spomenul som si na ženu z čias, keď som ešte pracoval v nemocnici, ktorej som dal prečítať Malého princa. Bola v nemocnici s dcérou. Keď mi knižku vrátila, povedala iba jediné: „Ten príbeh pijana, bol veľmi smutný.“ Tá žena bola matkou nepočujúcej dievčinky, u ktorej mali lekári podozrenie na zhubný nádor... otec alkoholik, nepočujúce dieťa a napokon rakovina... niekedy vážne pochybujem... nemám na výber.
Pred Leninom som nevidel temer nikoho. Bývali tu stovky, ba možno tisíce ľudí...a dnes? Je toto náš osud, zomrieť a ostať opustení... nič nie je horšie ako samota, aj keď len samota nám dáva príležitosť spoznať, kým sme...a preto nemôže byť až tak zlá...
- - -
Stojím na Červenom námestí.. Hnevám sa naňho. Prečo som sem vlastne chodil. Odnášam si odtiaľto len veľa ťažkých myšlienok a smútku...vlastne, možno nie... možno som tu len našiel smútok, ktorý som si so sebou priniesol...
… možno si ten smútok nesiem v sebe odjakživa...
... a možno si ten smútok nesie v sebe každý z nás...
- - -
...venované žene so zelenkavými očami a úsmevom dieťaťa, s tichým dychom a pochybnosťami, ktorá ma roky učí láske k samote...mojej žene...
