Paliho som zastihol, ako stojí pri stene, na ktorej je nalepený polystyrén a on vypĺňa posledné diery. Chlap ako hora mi pevne stisol ruku a pokračoval v práci. Občas mu polystyrén nepasoval a tak ho musel znova vytiahnuť a upraviť. Chvíľu som ho pozoroval. Keď som ho videl naposledy, bol to pätnásťročný puberťák.
„Potreboval by som poradiť,“ vravím a hlavou mi bežia spomienky, ako som nastúpil pred trinástimi rokmi na vištuckej škole. Dostal som vtedy piatakov (ako triedny), ale popri tom som učil aj vyššie ročníky, hudobnú a telesnú. Pamätám si, ako mi Pali a ostatní deviataci prišli počas vianočných prázdnin pomôcť s prestavbou prideleného bytu v obecnej bytovke. Strávili tam dlhé hodiny a keď som sa im chcel revanšovať, odmietli.
„Počúvam Vás, pán učiteľ,“ prerušil beh mojich myšlienok. „Chceli by sme si na auto namontovať také nosiče, lenže ja som technický antitalent a vôbec netuším, ako na to. No a Duško(pre cteného čitateľa vysvetlím, že ide o bývalého kolegu z Vištuku :) mi povedal, že ty sa v tom vyznáš.“ „Poďte so mnou,“ zavelil a ja som ho nasledoval. Schádzal dole schodmi a viedol ma pred garáž. Kráčal som za ním a zrazu som sa zase videl v ich triede, kde som počas jednej hudobnej oznámil, že kto bude jesť počas hodiny, príde o desiatu. To však ešte nebolo všetko. Sľúbil som aj to, že zabavenú desiatu vrátim vinníkovi až na konci školského roku. Asi tomu neverili, tak to rovno niekto skúsil. A ja? Svoj sľub som dodržal :)
Zastal pri jednom z áut, čo stáli pred garážou a začal mi vysvetľovať, že na takomto type auta je úchyt taký a taký. Nemo som ho s obdivom pozoroval. Lenže potom som za Paliho chrbtom uvidel cestičku, ktorá viedla na futbalové ihrisko a moja pozornosť bola zase ta het.. Ráno, pred začiatkom školy, som sa tam s ním a jeho spolužiakmi stretával temer každý deň. Hrali sme bejzbal so značne upravenými pravidlami :)
Pali podišiel k druhému autu a ukazoval mi iný systém nosiča. „Tu je taký otvárací dzindzik, to sa odklopí a tam zašróbujete ten strešný nosič.“ Zrejme nefajčí, napadlo mi. Veď si nezapálil za celý čas, čo sme spolu. Vidím sa s deviatakmi na hudobnej v lese, kde na mňa po doopekaní musí každý dýchnuť, lebo pravidlá sú jasné. Niekto si zapáli a žiadna ďalšia hudobná výchova mimo triedu nehrozí.
„A hlavne si to, pán učiteľ, nedávajte namontovať priamo v autorizovanom servise. Tam to bude hrozne drahé. Keď tak to prineste sem a nahodíme to spolu.“ Poďakoval som temer tridsaťročnému chlapovi a pobral sa domov..
Nie je mnoho benefitov, ktoré človeku ponúka učiteľské remeslo. Ale tých pár, v podobe stretnutí s bývalými žiakmi, tak tie, priatelia, stoja za to.
Ps: Stať sa učiteľom a nejaký čas života stráviť za katedrou, bolo zrejme jedno z najlepších rozhodnutí v mojom živote...
