Keď som nastúpil na oddelenie detskej psychiatrie, zaviedol som taký večerný pokec. Bez lekárov a sestričiek, len ja a decká. Každý si mohol povedať, čo chcel, pričom mali moje slovo, že to ostane medzi nami... „Milujem basket,“ hovorím a on hneď, že aj on a vraj si skočíme zahrať, hneď ako ho pustia. Vraj už s fetom končí a chce žiť normálne. Veľmi som sa potešil...až omnoho neskôr som pochopil. Pustili ho domov. Hneď som mu teda volal... slová sa mu plietli, chvíľami som vôbec nerozumel. Vulgárne pomenoval basket a zložil...vtedy v nemocnici...považoval ma za špicľa lekárov, preto mi narozprával tie rozprávky...aby som to prerozprával ja im...lenže ja som im to nepovedal...ako som mohol, sľúbil predsa, že všetko z večerného pokecu zostane len medzi nami...
Mal sedemnásť a pokúsil sa o sebevraždu. Od začiatku sme si "sadli". Teda on mne určite, či ja jemu, to by ste sa museli spýtať jeho :). Bol som čerstvo ženatý a tak som mu rozprával veľa o Barunke a o sebe. Aj on mi rozprával o sebe a o tom, kým je a čo ho štve. Po odchode z nemocnice (jeho aj mojom :) sme sa naďalej stretávali. Bol som párkrát u neho a on u nás. Dokonca sme spolu kočíkovali Vikušku, keď sa narodila. Po strednej išiel na MatFyz, odkiaľ ale po čase odišiel a dal sa na štúdium teológie. Občas mi poslal sms, občas sme sa stretli. Naše decká si ho nevedeli vynachváliť ako babysitera :) Naposledy, keď sme sa stretli, pôsobil ako kazateľ v nejakej malej českej dedinke (alebo mestečku)...
Jej meno si už nepamätám. Mala asi pätnásť a hovorila o akomsi lese...vlastne to vraj ani nebol les, skôr taký malý lesík na okraji sídliska, kam pravidelne chodievala. Na oddelenie ju priviezli vo veľmi zlom stave a tak sa našich večerných pokocev začala zúčastňovať až omnoho neskôr.... Pri tom lesíku sa stretávali viacerí. Keď o tých stretnutiach hovorila, popisovala stromy, vzduch, ľudí. Boli to pekné opisy i keď príbeh, ako taký, nebol veľmi originálny: Partia, cigarety, mariška, heroín. Chcel som ju povzbudiť: „Teraz si tu a máš šancu začať odznovu. O pár rokov budeš...“ Prerušila ma hrubým, surovým smiechom. Vraj som sprostý, ak jej hovorím, čo bude o pár rokov...ona seba a svoju budúcnosť už nevidí ani o rok...vraj je všade hmla, cez ktorú dovidí sotva na zajtrajšok...
Prichádza jeseň...basket už nehrávam...neznášam hmlu...
